Drahý môj manžel!

Práve som sa vrátila od svojho terapeuta. Od toho, ktorého Ty eufemisticky voláš cvokár, keď sa ma pýtaš, či už mi konečne niekto predpísal lexaurin. Navrhol mi, že by som si mala v rámci terapie začať písať denník. Vraj sa tak budem lepšie vyrovnávať s touto situáciou, ktorú ja volám kríza a ty neviešpochopiťžejejednoduchokoniec!?.

Denník som si písala naposledy pred 25 rokmi, v siedmej triede, keď som sa nešťastne zamilovala do Tóna z 8.B. Tóno bol vysoký, tmavovlasý a strašne krásny. Bohužiaľ, mňa považoval za otravu a jeho písomný odkaz „Zalez do hrobu, magore!“ mi v tej dobe na šťastí a dievčenskom sebavedomí nijako nepridal. Považujem preto za pomerne symbolické, že sa k písaniu denníka vraciam po rokoch práve v situácii, kedy sú moje city znovu opätované relatívne rovnakým spôsobom.

Premýšľala som, že si denník budem písať vždy, keď sa budem potrebovať ukľudniť, lebo ako hovoríš, moja pridrbaná hystéria snaha udržať neudržateľné nikomu nepomáhajú. Problém je, že podľa Tvojich vyjadrení by to znamenalo, že by som sa mala písaniu venovať zhruba niekoľko hodín denne. To je trochu problém, vzhľadom na to, že si opäť niekde na cestách, počas ktorých musíš spoznávať svet a samého seba, keďže si konečne nabral odvahu na to, aby si žil a nielen prežívalnerobil ako debil do roztrhania tela pre ľudí, ktorí si to aj tak nevážia. Obávam sa, že naše dve malé deti by to samé bez nás oboch asi nezvládli. Teda, ako hovoríš, už také malé nie sú, hoci ja by som ich veľkými rozhodne nenazvala. Predsa len, keď si Viktor dáva ráno školskú tašku, vyzerá s ňou na prváka strašne drobný. A nechápem, ako je možné, že tretiakom dávajú nosiť toľko kníh. Aj keď Leovi to zjavne nevadí, lebo ako pyšne vyhlasuje, „preto sa volám Leo, lebo všetko zvládnem“.

Takže som sa rozhodla, že tieto denníkové zápisky budem písať tak často, ako to len bude možné, ale až keď budú deti v posteli, kuchyňa čistá a neboj sa, dbám aj na to, aby bolo opraté, ožehlené a umyjem aj dlážky.

Zatiaľ je to odo mňa všetko. Dávaj si na seba pozor a dúfam, že sa máš dobre, kdekoľvek teraz si.

Tvoja drahá manželka

P. S. Môj terapeut mi síce lexaurin nepredpísal, ale mám pre istotu pár tabletiek v kabelke. Nanútila mi ich Hana, keď sa jej minule zdalo, že som schudla viac, ako je zdravé. Vraj si mám dať, „keby mi bolo treba“. Neviem prečo mám taký pocit, že by ich teraz bolo treba viac Tebe, zlatko. Asi ešte stále myslím viac na Tvoje dobro, než na to svoje. Ale nevadí, vraj to raz prejde! Pa!

Kto nerobí chyby, nežije. — Joan Collins

 

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s