Drahý môj manžel!

Prepáč, že píšem až dnes, ale zabudla som Ti minule spomenúť, že cez víkend tu budú Esther a Myriam. Nemala som čas sadnúť za počítač.

V piatok som odovzdala preklad a pred odchodom na letisko som akurát stihla odviezť deti k Tvojej mame na chalupu. Chlapci sa strašne sa tešili, na Záhorí je teraz krásne, všetko kvitne a Leo bol nadšený, že pôjdu na kone. Ako sme zastali, chalani vyleteli z auta rovno do sadu. Tvoja mama ich ledva zahnala do domu, aby sa najedli. Navarila im perkelt s haluškami a nakúpila nanuky, vieš si predstaviť, boli celí bez seba.

Musím povedať, že Tvoja mama je teraz strašne zlatá. Teda, nie, že by predtým nebola, nemyslela som to tak. Ale teraz je zrazu taká… no… iná. Proste už nie je ku mne len zdvorilá, ale akoby sme si boli oveľa bližšie. Navzájom. Neviem Ti to opísať. Jednoducho sa niečím zmenila. Má v sebe pochopenie, aké majú len ženy, ktoré VEDIA. Akoby nielen tušila, ale dokonca presne vedela, čo prežívam a vytvorila s tou mojou vystrašenou ženskosťou akúsi tichú, ale pevnú alianciu. Nič nevyzvedá, ale vidím, že tuší, že niečo nie je v poriadku. Ja som ticho a ona zatiaľ to moje ticho toleruje. Neviem dokedy. Pozeráme sa jedna druhej do očí, ona ma zavše pohladká po pleci alebo po chrbte a s úsmevom mi povie, že nemám zabúdať jesť a piť. „Aj vodu, zlatko.“ Potom sa smejeme a začneme riešiť deti a praktické veci.

Vieš, ja sa snažím dodržiavať, čo si vravieval: nevešať ľuďom na nos, čo človek žije, veď žiť a zdôverovať sa máme sebe navzájom, lebo my dvaja sme pre seba dôležití – lenže, toto už vlastne asi neplatí, či…? Takže, keď sa ma na Teba niekto pýta, čo býva skoro denne, s úsmevom zahováram, že máš toho veľa, alebo že oddychuješ, alebo že sa konečne venuješ veciam, na ktoré si celé tie roky nemal čas. Niekedy je to trochu náročné, ale zväčša sa mi to darí bez väčšej námahy. Zasmejeme sa, každý povie, že sa Ti hádam ani nemohlo stať lepšie, a že by s Tebou menili aspoň na istý čas určite. Ale potom sa začnú vypytovať, kde vlastne si, a to ja už nedávam. Rýchlo sa ospravedlním, že sa ponáhľam za deťmi a prehŕňajúc sa v kabelke zakrývam slzy. Neviem im povedať, že vlastne nemám tušenia. Zatiaľ to celé prekukol iba Boris, ale keď ma videl plakať, povedal, že sa porozprávame, až keď budem vládať, čo sa teda zatiaľ ešte nestalo. Pravidelne mi odvtedy posiela kontrolné smsky a pýta sa, či som v poriadku a či niečo nepotrebujem. Ešte som nenašla odvahu na stretnutie, lebo sa bojím, že sa zosypem. Predsa len, iné je revať pred svojou najlepšou kamoškou, a iné pred najlepším kamarátom svojho muža. Lenže vzhľadom na to, že ho to ešte stále neprešlo a stále sa ozýva, predpokladám, že raz sa rovno dovalí s fľašou Brunella a nebudem mať na výber. Dovtedy vždy odpíšem, že som v poriadku, a aby pozdravil Emu a deti.

Ale, aby som sa vrátila k babám. Bolo to také úžasné byť zase s nimi a spomínať na naše časy v Londýne! Mysleli sme, že pôjdeme do Piešťan, ako sme chceli podľa úplne najpôvodnejšieho plánu. Namiesto toho sme celý víkend sedeli na záhrade pod čerešňou, pili a rozprávali sa. Konečne to vyšlo, lebo sme boli dohodnuté už trikrát, ale vždy do toho niečo prišlo. Raz Esther dostala urgentný preklad nejakých strategických dokumentov k Brexitu, v telefóne mi hystericky vysvetľovala, že to aj tak nebude stíhať, ani keby robila 20 hodín denne napojená na kávovú infúziu, lebo je toho strašne veľa. Smiala som sa jej, že to asi nakoniec aj robila, lebo v správach nič o viaznucich rokovaniach kvôli chýbajúcim podkladom nehovorili. Druhý raz sme už mali dohodnuté tie kúpele, ale nakoniec som to zase musela zrušiť, lebo Myriam letela so šéfom do Emirátov, no a tretí raz mal malý Amir kiahne. Taká som bola šťastná, že naozaj prídu, že som išla na letisko, ako keby som mala policajný sprievod. Bohužiaľ, policajný sprievod som nemala, ale policajný radar sa činil. Predpokladám, že príde pokuta, už som len zaregistrovala blesk. Ale budem na fotke vysmiata!

Chcela by som Ti povedať, že Ťa baby pozdravujú, ale vlastne to tak nie je. Ony jediné sa na Teba nevypytovali. Hneď na letisku ma zahrnuli taškami z Duty Free, v jednej tri fľaše Dom Perignon Rosé, v druhej Ron Zacapa s Diplomáticom a v tretej asi 10 rúžov a trojo očných tieňov. Stála som s nimi v príletovej hale a plakala som – ale nie od smútku a sebaľútosti, ale od toho, aké je ľahké pozabudnúť na ľudí, ktorí človeka majú radi, keď sa sústredí len na to, čo žije a nie je schopný a ochotný prekonať svoju lenivosť, pohodlnosť, či hanbu. Mala som za nimi chodiť viac. Nemala som sa tak odtrhnúť od toho, čím som bola, kým sme sa my dvaja spoznali. Nemala som na seba zabudnúť, nemala som poslať seba samu na druhú koľaj. S týmito babami som žila 5 ťažkých, ale krásnych rokov. Vedia o mne veci, ktoré nevie nikto okrem Hany. Ani Eve a Nataši som nepovedala všetko. Prežili sme spolu časy, keď sme nemali čo jesť a fungovali sme na arašidovom masle. Vedeli sme o všetkých svojich vážnych frajeroch, o Myriaminej sestre, ktorá sa zabila, o Estherinom potrate aj o mojich dlhodobých problémoch s jedlom. Keby som sa nevrátila nazad na Slovensko, keď sme sa my dvaja spoznali a zamilovali sa do seba, ostala by som s nimi a myslím, že by som z Londýna nikdy neodišla.

Ako sme všetky tri sedeli pod tou našou čerešňou a rozprávali sa, zrazu som si spomenula na pocit, ktorý ma premkol, keď som v tlmočníckych slúchadlách prvý raz počula Tvoj hlas. Bol zamatový, nežný a opojný. Zastavilo sa mi srdce aj hlava, ledva som nabehla na druhý odsek. Cez prestávku na mňa kolegovia so smiechom pozerali, že konečne došlo aj na Madam Dokonalú! Tentokrát som sa nepripravila! Lenže ja som bola  pripravená na tlmočenie. Nebola som pripravená na to, že v slúchadlách stretnem svoj osud.

Kde sú tie časy? Kam sa podeli moje profesionálne výzvy, moje výhry, moje sny? Kam sa podela moja kompetentnosť, moja odvaha, moja sebadôvera? Kam som sa podela ja?

V tejto chvíli mi napadlo, že nielen Tvoja mama sa zmenila. Mením sa aj ja. Po tomto víkende cítim, že niekde hlboko vnútri vo mne je niečo inak. Ešte to neviem presne uchopiť, presne pomenovať, ale tektonické dosky sa pohli a pod hladinou mora sa ku brehu ženie vlna.

Dúfam, že si v poriadku, láska, pozdravujem Ťa, kdekoľvek si.

Tvoja drahá manželka

 

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s