Drahý môj manžel!

Píšem už zase neskoro v noci, ale cez deň na písanie nie je priestor ani čas. Celý víkend som hodiny triedila papiere z pivnice. Volali mi z agentúry – a ponúkli mi job. Nie iba bežný preklad, ale normálny, seriózny, veľký job – a navyše v Londýne. Nemohla som tomu uveriť, veď také zákazky už v podstate neberiem. Však sám vieš, že odkedy sa narodil Viktor som v zahraničí netlmočila viac ako päťkrát. Vyšla som z cviku, viem to, ale nebrali nijaké moje argumenty. Vraj je to v poriadku, mám stále meno, pristúpia na všetky moje podmienky. Mám silné podozrenie, že sú za tým Hana s Esther. Hane som totižto musela povedať pravdu: že už v podstate nemám žiadnu finančnú rezervu a potrebujem začať seriózne robiť. Keď som jej prezradila, že odkedy si odišiel, na spoločnom účte ostalo na splátky a účty len na pol roka, myslela som, že ju budem buď resuscitovať, alebo rovno vyvesím Tvoje parte, lebo nemám pochybnosti o tom, že ak je na svete človek, ktorý by Ťa vedel vypátrať, tak je to práve Hana. Neboj sa, našťastie pre Teba to predýchala. Skonštatovala len, že už dávno vie, že nie som normálna, a že ak ma raz niečo zahubí, tak sú to moja lojalita a totálna naivita v jednom.

Myslíš, že som naivná? Prečo nazývame niekoho, kto verí ľuďom naivným? Nie je normálne, že keď sa človek zamiluje, hlboko a skutočne, a úprimne sľúbi tomu druhému ostať s ním navždy, viera a dôvera sú nevyhnutné k tomu, aby žil šťastný a pravdivý život? Ako sa ma môže niekto opýtať, prečo som Ti „tak verila“? Prečo som verila v lásku?

Môj terapeut mi minule radil, že „nemám svoj problém intelektualizovať“. Niektoré veci a situácie sa vraj nedajú pochopiť rozumom. Jednoducho ich nie je možné rozobrať, zanalyzovať, vysvetliť a porozumieť im. Je možné ich len vnímať, prefiltrovať cez seba, prijať ich existenciu, akceptovať, že sú, aké sú. Nebojovať s nimi. Tak sa celé dni a týždne snažím cez seba filtrovať emócie. Chceš vedieť, aké prišli? Všetky.

Strach.

Strach z odmietnutia. Strach zo zlyhania. Strach z toho, že už Ti nie som dosť dobrá. Strach z toho, čo bude. Strach z opustenosti. Strach z toho, čo povedia ostatní – to, kým som v komunite našich priateľov a známych som predovšetkým vďaka Tebe, pretože sú to hlavne Tvoji priatelia, kolegovia a známi. Môj status medzi nimi určilo to, kým som vo vzťahu k Tebe. Kým budem, ak nebudem Tvojou milovanou manželkou?? Kam vlastne budem potom patriť?

Ľútosť.

Ľútosť za tým, čo bolo a už nebude. Ľútosť za tým, čo sme ešte spolu mohli zažiť a už nezažijeme. Ľútosť za tým, kam všade sme si sľúbili, že spolu pôjdeme, čo chceme spolu vidieť – Afriku, Nepál, Patagóniu – a už neuvidíme. Ľútosť, že už nebudeme spolu žiť ako dvaja milujúci sa rodičia našich úžasných a milovaných detí.

Smútok.

Smútok, že nám to nevyšlo. Smútok, že som zlyhala. Smútok, že som nedokázala byť takou, akú by si mal stále v úcte, ktorú by si tak nesmierne miloval, a s ktorou by si stále túžil byť. Smútok, že naše deti budú žiť nešťastné a ponevierajúce sa od jedného milovaného človeka k druhému. Smútok, že sme zlyhali ako rodičia.

Sklamanie.

Sklamanie z toho, že som nevidela, kam to speje. Sklamanie, že som do poslednej chvíle verila, že nás čakajú dlhé spoločné roky, a že sme to náročné obdobie, ktoré sme nedávno nechali za sebou, zvládli. Sklamanie, že som asi nerobila dosť. Sklamanie, že si sa neodhodlal ísť spolu so mnou na párovú terapiu, aby sme sa pokúsili porozumieť jeden druhému a pochopiť, ako sa rokmi zmenili naše očakávania a potreby a pokúsili sa ich napĺňať po novom.

Hnev.

Hnev, že si to vzdal. Hnev, že si ušiel a zbavil sa zodpovednosti. Hnev, že si ma opustil. Hnev, že si sa mi otočil chrbtom. Hnev, že si nás opustil, vykašľal sa na mňa aj chlapcov a nechal si nás napospas osudu, pocitom sklamania a toho, že nie sme dosť dobrí, aby si s nami ostal. Hnev, že si to urobil nielen mne, ale že si to urobil našim synom. Hnev, že sa tváriš, ako keby som ja bola tá hlúpa, ktorá je všetkému na vine a nepochopila, že Ty si už niekde inde. Hnev, že mňa považuješ za pôvodcu všetkého zlého v Tvojom živote za posledné roky. Hnev, že si ma označil za niekoho, kto nikdy nestál po Tvojom boku a nikdy Ťa nepodporil v tom, čo chceš a o čom snívaš. Hnev, že sa správaš ako nedospelý chlapec, a že sa tváriš pred všetkými, že Ty si úplne v poriadku.

Zmierenie.

Prekvapila som Ťa? Ale áno. Prichádza aj zmierenie. Miestami. Pretože teraz vidím všetko. V tom, čo si urobil, keď si odišiel, vidím to, čo si mi doteraz nikdy neukázal. Vidím, aký naozaj si – nie za akého som Ťa ja celé tie roky pokladala. Vidím, kým si celý čas bol. Vidím odvrátenú stranu Mesiaca. Nespoľahlivosť. Klamstvo. Podvádzanie. Nenávisť. Zlosť. Závisť. Pôžitkárstvo. Sebectvo. Narcizmus. A tie najväčšie a najťažšie otázky prichádzajú až práve teraz.

Ak mi ukazuješ to, aký naozaj si, vo svojej celistvosti, aj s tým, že si ma zradil, ublížil mi, porušil sľub, ktorý si mi dal, klamal, oklamal ma, sklamal ma, aj nenávidel ma – a ja Ťa aj tak napriek tomu presne takého celého prijmem – čo to potom znamená? Je to moje zúfalstvo? Moja hlúposť? Moja naivita? Manipulácia? Ale čoho? Teba? Seba samej?

A čo keď je to absolútne prijatie?

A ešte jedna vec: to, že TY SÁM si sa mi cez toto všetko ukázal taký, aký naozaj si, nie je to aj o Tvojej dôvere, že Ťa prijmem takého, aký skutočne si?

Do I trust You enough to show You all of Me? I ask myself.

Zamyslel si sa niekedy nad tým?

Opatruj sa mi.

Tvoja drahá manželka

 

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google photo

You are commenting using your Google account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s