Drahý môj manžel!

Asi už vieš, že Tvoja mama si zlomila ruku. Šmykla sa na schodoch, ale otec to klasicky zhodnotil, že bola jednoducho nešikovná – ako vždy, keď ho nemá nablízku. Doťahovali sa celý čas, ako som za nimi prišla včera skoro ráno s deťmi, a potom v kuchyni chystala raňajky. Vypila som narýchlo čaj a radšej som vybehla na kone. Ešte cez záhradu som ich počula, ako sa doťahujú, ako otec čosi mrmle a ako ho mama so smiechom karhá, že by si už mohol zvyknúť, že už nie je generálny riaditeľ, ale dvojnásobný dedko a inžinier na dôchodku.

Musím sa priznať, že keď ich teraz počúvam, uvedomujem si, že tie ich nekonečné prekáracie dialógy vnímam inak. Už mi nevadí, ako sa rozprávajú, lebo pod tým povrchom zdanlivej tvrdosti a otcovho veliteľského tónu vnímam starostlivosť a láskavosť, akú som tam predtým nepočula. Neviem prečo. Možno som sa im v tej svojej súčasnej zraniteľnosti a osamelosti viac otvorila. Možno som prestala byť taká strašne zameraná na to, aby ma nikto vnútri nezranil (no…). Teraz, keď som u nich, je mi tak dobre a uvoľnene, že sa často pristihnem, ako snívam. Hľadím cez privreté oči na oblaky a zabúdam, že ma niečo trápi. Niekedy mi tie ich dialógy pripomenú nás dvoch. Niečo v tóne Tvojho otca prebudí spomienku na Teba, pocit, ktorý sa vyšplhá stenami žalúdka až do úst a ja prehĺtam nahorklé sliny a žmurkám očami, akoby som to mohla rýchlo odohnať preč. No ako mesiace bez Teba plynú, kým sa vedome nezameriam na to, čo bolo, alebo na to, čo nie je, začínam žiť to, čo je. S väčšou a znesiteľnejšou ľahkosťou bytia.

Dnes som podvečer stála v záhrade. Pozerala som na rozkvitnuté jablone v sade a polievala som otcove nové tuje a maminu skalku. V zapadajúcom slnku sa v prúde vody robili dúhy, mokrá zem voňala a kdesi v dedine sa prekrikovali dva kohúty. Mala som zrazu déjà vu. Takto nejako som sa cítila, keď som bola malá a svet bol jasný, zrozumiteľný a bezpečný. Totálne ma to premklo, tá radosť z toho, že stačí málo a vieme porozumieť tomu, čo potrebujeme, aby sme boli spokojní a šťastní. Že vlastne nepotrebujeme robiť veľkolepé gestá a hovoriť si denne veľké vyznania lásky.

Uvedomila som si, že ako manžel si za tie roky pre mňa robil mnohé veci. Chystal si mi prekvapenia, pozorne si počúval, čo sa mi páči, čo by som chcela zažiť, čo by ma potešilo… A potom, po čase, niekedy aj bez dôvodu, keď som to nijako nečakala, si mi to vytúžené, alebo len spomenuté, plnil. Bolo to ohurujúce! Úžasne lichotivé pre každú milujúcu manželku i ženu. Ale miestami to začalo byť náročné… Niekedy som cítila výčitky, že Ti to rovnako nevraciam nazad. Že Ťa tak nesledujem, nepozorujem, nemám zmapované všetky Tvoje túžby… Alebo, čo je horšie, že na tie, ktoré zmapované mám, nemám jednoducho možnosti… Z toho nebolo cesty von. Možno to vyzeralo ako moja letargia, možno ako vrcholná rozmaznanosť a rastúce nároky. Ja som to ale vôbec takto nevnímala. V každom prípade to začalo byť nevyrovnané skóre.

Kdesi veľmi, veľmi hlboko vo mne sa občas ozýval tichý hlas, ktorý som si však dovolila vypočuť až teraz. Bolo to ťažké ho počúvať, aj pre mňa. Napísať to je ešte horšie. Ale musím sa toho hlasu v sebe zbaviť tým, že mu dám priestor. Jednoducho mám dojem, že niekedy si tie gestá robil aj, alebo najmä, pre seba. Pre svoj pocit, že si „dobrý“. Akoby Ťa tešilo ma tešiť, ale ešte viac Ťa tešilo byť „Pánom Úžasným“ vo svojich vlastných očiach. Akoby Ti to dvíhalo sebavedomie. Akoby si stál na nejakom divnom pódiu a pred neviditeľným obecenstvom sa kúpal v obdive, že si mi dokázal uspokojiť moju túžbu, moju domnelú márnivosť. Akoby môj obdiv, môj úžas, moje prekvapenie dokázali uspokojiť Tvoje ego. Mňa si obdaroval, mne si denne hovoril a písal, ako nesmierne ma miluješ, ale kŕmil si tým svoje vlastné ego. Nakoľko sa dá vydržať táto hra, keď sa hercovo ego unaví? Keď sa k slovu začne pýtať jeho duša? Keď už niet síl na hru? Keď sa javisko ega pred svetom prepadne?

Vymenila by som všetky tie slová a darčeky za chvíle našich spoločných ciest, kedy sme si lásku vyznávali spoločným bytím, vo vetre, daždi, slnku, pozerajúc na more a hviezdy. Keď sme boli samými sebou.

Keď som dopolievala záhradu, neodolala som a nabrala som si do rúk mokrú zem. Ovoniavala som ju so zavretými očami. Toto ma učila moja starká. Že zem je všetko. Z nej sme vzišli, vďaka nej žijeme a do nej sa raz vrátime. A že všetko má svoj čas a zmysel. Aj prázdnota, aj plnosť. A že každé semienko vzíde, keď príde jeho čas.

Tvoja mama došla za mnou na záhradu. „Nemôžeš byť zodpovedná za to, ako si kto skrúca osud,“ povedala mi. Spolu sme sa potom vrátili do domu. Tvoj otec čítal chlapcom rozprávku a jediné, čo v tom dome chýbalo, bola Tvoja prítomnosť. Kiež by si to konečne začal vnímať.

Nech je Ti dobre, ako sa len dá, kdekoľvek práve si.

Tvoja drahá manželka

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google photo

You are commenting using your Google account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s