Drahý môj manžel!

Ako sa máš? Čo robíš? Aký si mal víkend? Rozlišuješ vôbec dni? Máš poňatie, že sú pracovné dni, a že je víkend, alebo žiješ jednu veľkú príjemnú dovolenku? Si niekde, kde je teplo, alebo sa pozeráš na studený oceán? Raňajkuješ papáju a mango, alebo pozeráš na zasnežené hory a uchlipkávaš jazmínový čaj? Alebo nebodaj pozoruješ prístav a piješ horúcu kávu v ruchu áut, klaksónov a takmer nepočuteľnej melódie tanga?

Ja s deťmi sme strávili víkend u Evy. Martin bol od piatku v Prahe, tak sme si užívali bezstarostný čas bez mužov, deti sa hrali, smiali, kúpali a kŕmili sa nanukmi a pizzou. My dve sme pili rosé, krémovali si nohy a dojedali po nich suché pizzové okraje a tyčinky. Eva zhodnotila, že som málo rázna. Za moje sebaovládanie by sa vraj nehanbil akýkoľvek učeň zen-budhizmu a vraj nie je normálne, aby som fungovala len čisto mechanicky a vkuse čakala „nastúpená pri dverách ako Matka Tereza s dvomi deťmi na rukách“. Povedala mi, že mám byť „autentická“. Podľa nej to teda predovšetkým znamená byť „autenticky nasratá“. Vraj som totálna svätica, že toto celé zvládam „takto“ (Ako?), a vraj mi to úplne zaťahuje emocionálnu ručnú brzdu. Veľmi Ti zazlieva, že „miesiš osudy štyroch ľudí ako cesto podľa svojho rozmaru“. Počúvala som ju s úsmevom a v hlave mi bežalo, že vlastne neviem, či už som tak ďaleko s tou emocionálnou brzdou, alebo to je iba to talianske rosé a teplo.

V noci som sa ale zamýšľala nad tým, v čom som robila chybu. Myslela som si, že odkedy sme si vtedy pred dvomi rokmi povedali, že sa ideme viac snažiť, že naozaj robím najlepšie, ako viem. Bola som presvedčená, že žijeme dobrý život, obaja. Áno, hádali sme sa. Aj kvôli blbostiam. Nemali sme vždy rovnaký názor ani na dôležité veci. Vedeli sme si povedať svoje, a vedeli sme aj mlčať. Najmä Ty. Vždy si vedel mlčať a ja som to neznášala, vedel si, že to neznášam a Tvoje ticho bolo kruté a vytrvalé. Vždy som za Tebou prišla prvá, spomínaš si? Vždy som Ťa prišla prosiť, aby si sa so mnou rozprával. Možno to bola chyba, ktovie. Ale naozaj som mala vieru, že minimálne za posledný rok ideme len nejakou náročnejšou cestou, že sme kdesi zišli z chodníka, ale keď prejdeme kamením, kosodrevinou a strminami, že ho opäť nájdeme a pôjde sa nám ľahšie. Hlavne som čakala, kedy nás už prestane stresovať Tvoja práca, to náročné obdobie, ktoré Ti síce prinieslo obrovský úspech, ale riziko úspechu, ako vieme, predstavuje tlak – tlak na stále lepší výkon, na sebavedomie, na integritu, na hodnoty, na dušu, na všetko… Ani netušíme, že žijeme v podvedomom strachu, že keď/ak sa to raz celé rozsype, kto vlastne potom budeme? A ako potom pôjdeme ďalej a kam?

Možno teraz, po tých mesiacoch prežitých v pocite opustenosti, bolesti a strachu mám viac síl, aby som sa obzrela a našla odvahu naozaj vidieť.

Bol si sklamaný z reálneho života, aký sme spolu žili, alebo si bol sklamaný z nesplnenia očakávaní, aký život (by) si mohol žiť?

Dnes všetci automaticky očakávame, že máme žiť stále lepšie. Veď napĺňať svoje túžby a žiť sny hádam nikdy nebolo jednoduchšie. Máme na všetko toľko možností! Toľko priestoru! A tak si nárokujeme žiť šťastnejšie životy. Zaslúžime si byť šťastnejší, nie? Iba jednoduché domáce šťastie nám nestačí. Musíme si plniť sny. Aj tie sny, že my budeme robiť šťastnejšími iných, ktorí toho šťastia majú menej, lebo sa nenarodili tak dobre ako my.

A tak nás ani tak netrápi to, čo sa nám v živote stane, ako skôr to, ak sa nám neplnia naše očakávania, čo by sa nám v živote diať malo… Akoby ľudia svojimi automatickými „nárokmi na šťastie“ ospravedlňovali svoje odchody. Svoju malú výdrž. Svoju nespoľahlivosť. Svoju väčšiu ochotu opúšťať. Svoju sebeckosť. Ale veď to by nemalo byť tak? To predsa nie je, či nemôže byť správne? Kedysi bolo hanbou z manželstva odísť. Mám sa dnes hanbiť ja za to, že túžim v mojom manželstve ostať?

Spomenula som si na našu svadobnú cestu na Santorini. Išli sme vtedy za ruky dolu uličkami a popred nás prebehla čierna mačka. Ja som sa strašne zľakla. Neznášam mačky od malička, a čiernych sa bojím ako čerta, mám to po babičke a viem, že je to smiešne a na takú vzdelanú a rozhľadenú ženu neadekvátne, iracionálne a spiatočnícke. Videl si ale, že je zle, potili sa mi ruky a slzy som mala na krajíčku. Zaviedol si ma teda do taverny, objednal víno a googlil si všetky možné povery o čiernych mačkách, len aby si ma ukľudnil. Najviac sa nám páčila tá, že keď popred človeka prebehne čierna mačka, zoberie so sebou všetko zlo, čo ho na tej ceste čakalo.

Večer, keď sme ležali v posteli, držal si ma zozadu ako lyžičku, hladkal si ma prstom po čele a povedal si mi, že táto mačka je požehnanie nášho života. Že nás dvoch čakajú spolu úžasné roky. Že teraz, ako manželia, už budeme všetko.

Najlepší priatelia, milenci, intelektuálni partneri, príbuzné duše, komplici v roztopašnosti, humore a láske k životu. A manželia. Navždy. 

Zaspala som vtedy načúvajúc šumeniu mora, vetru, čajkám, tvojmu pokojnému hlbokému hlasu… A s pocitom dôvery v každé slovo, ktoré si povedal.

Ako teraz zaspávaš ty? Nechýba Ti domov? Jeho vôňa? Tie známe zvuky malých, rutinných úkonov – hukot čajníka, cinkanie umývaných príborov, zvuk práčky, bosé detské nohy cupotajúce po dlážke, vysypávané kocky Lega a kňučiaci pes, ktorý sa dobýja za tebou do kúpeľne? Nechýba Ti toto všetko, čo Ti nedá žiadna hotelová ani Airbnb izba?

Si ešte stále rád, že si preč?

Prajem Ti dobrú noc, kdekoľvek si.

Tvoja drahá manželka

 

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google photo

You are commenting using your Google account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s