Drahý môj manžel!

Sedím v hotelovej izbe, na kraji postele. Ubytovala som sa v tom istom hoteli, kde sme bývali spolu naposledy, keď sme tu boli ešte ako slobodní. Keď som hotel objednávala, pripadalo mi to ako skvelý nápad. Teraz tu sedím, pozerám na svoje nohy na mäkkom koberci a plačem.

Už na letisku som sa cítila divne. Konečne kufor, konečne cesty, konečne diaľky, konečne pach leteckého benzínu, konečne to, čo na lietaní milujem najviac – zrýchľovanie na dráhe, vzlet lietadla, sila, ktorá ma tlačí do sedadla, a ktorá spôsobí, že sa mi duša smeje bezstarostným smiechom päťročnej. A napriek tomu som celý čas cítila nervozitu, až strach. Obzerala som sa okolo seba a hľadala Ťa v dave. Nie si náhodou na tomto letisku? Nebudeš na Heathrow? Niekoľkokrát mi stiahlo žalúdok, keď som zazrela podobný tvar hlavy, ruka prehrabla tmavé vlasy, z profilu sa mi zdalo, že vidím tvoje okuliare. Hrdlo som mala suché a ruky studené. Čo by som urobila, keby som Ťa zazrela v dave? Pozorovala by som, či si sám, alebo s niekým? Či piješ dvojitú whisky s ľadom, a pozorne sa staráš o to, aby mal ten „niekto“ vedľa Teba pohodu? Alebo či si sám čítaš noviny a piješ svoj obľúbený ristretto shot? Mala by som odvahu zakričať na Teba? Otočil by si sa prekvapený, alebo šokovaný? Mal by si v očiach záblesk láskavosti, alebo odpor a nechuť? Do lietadla som nakoniec takmer bežala.

Som v Londýne na dva dni, v nedeľu letím nazad. Mala som dobré tušenie, všetko zariadila Esther. Čakala ma na letisku a odviezla ma do hotela. Prešli sme podklady, bude to náročné tlmočenie, veľmi, ale v bruchu cítim okrem zodpovednosti aj vzrušenie a radosť. Tento adrenalín a eufória mi chýbali. Znovu s Esther v kabíne, znovu sústredenosť, znovu dokonalé načasovanie, presnosť. Klient využíva ošiaľ okolo kráľovskej svadby a to, že médiá budú mať pozornosť úplne inde. Cieľ je, aby tieto rokovania prešli bez povšimnutia, všetci budú hlavou (a mnohí aj telom) vo Windsore, na City sa nikto nedíva. Strašne sa teším z tej práce, naozaj veľmi. Sú to dobré peniaze, ale ešte lepší pocit, že moju vnútornú batériu dobíjam tým najlepším spôsobom pre mňa. Veľmi to potrebujem.

Boli sme sa s Esther prejsť v našom parku. Sedeli sme na lavičke a pozerali na pelikány, kačky a labute. Londýn je v tomto kúzelný, byť v meste, a pritom doslova sedieť medzi narcismi a tulipánmi. Esther potom vyhlásila, že má už týždeň detox, že celé dni pije iba zeleninové šťavy a bylinkové čaje, a že jej pečeň je z toho v šoku. Vraj to musíme napraviť – a vzala ma do Soho na drink. Vypili sme fľašu Krug Champagne a spomínali sme, ako nám bolo spolu skvele všetkým trom. Myriam je do utorka v Emirátoch, obídeme sa, čo je škoda. Spomínali sme, ako by nám bolo aspoň 60. Potom sme sa doviezli taxíkom naspäť do hotela, tu ma Esther vysadila a odišla sa domov vyspať. Ja sedím v pyžame na kraji postele, nohami šúcham po mäkkom koberci a márne sa snažím neplakať.

Prečo sa zrazu cítim taká stará? Je to únavou z toho, že bojujem s veternými mlynmi? Že vlastne neviem, s čím? Sama so sebou? S nutkaním to vzdať? A bojujem vôbec? Ak áno, prečo vlastne? Mala by som vôbec bojovať? A za čo?

Niekedy mám pocit, že musím byť dievčatám na smiech. Som dospelá žena s dvomi deťmi, mám už skoro 40 a nie som včerajšia. Všetci o mne vždy hovorili, že som strohá, rozumná, vecná a rezervovaná a viem sa rýchlo otriasť z akejkoľvek nepríjemnosti a z akýchkoľvek ťažkostí. Vraj rýchlo „emočne regenerujem“. Ja mám pocit, že to asi hovoria o nejakej inej bytosti.

Cítim sa unavená, vyčerpaná, použitá. Tá sila, ktorú nazbieram pri deťoch, z ich smiechu, na koňoch, pri behu alebo na baletných špičkách sa stratí okamžite, ako si spomeniem na Teba a „ten“ pohľad…

Marcel Proust povedal, že za lásku je zodpovedná naša predstavivosť, nie druhá osoba. Bola za moju lásku zodpovedná moja predstavivosť? Zhmotnil sa Tvoj hlas, ktorý som prvý raz počula v slúchadlách, do niekoho, do koho som sa zamilovala – ale kto nemal nič spoločné s tým, kým Ty v skutočnosti si? Je možné, že som na to neprišla celých dlhých desať rokov? Že som Ťa považovala za silného, hrdého, láskavého, láskyplného, nebojácneho, pevného, ochraňujúceho, rovnocenného a rovnocenne sa vnímajúceho, milujúceho a spoľahlivého, žičlivého partnera a muža, môjho drahého manžela, ktorý stojí pri mne, vedľa mňa, za mnou aj predo mnou, ale nikdy nie podo mnou alebo nado mnou – a Ty si sa zrazu ukázal ako slabý, závislý, závistlivý, nevyrovnaný, nespoľahlivý, spupný, samoľúby, zranený, urazený, ponížený, zlostný až nenávidiaci muž? Bola som pre Teba nedostatočne „mäkká“? Nedostatočne „ženská“? Nedostatočne bezhranične a bezpodmienečne Ťa obdivujúca? Bola som málo „nová“? Málo som sa zvonivo smiala? Prišla Ti do cesty žena, ktorá toto všetko ponúkla práve vtedy, keď si zažil svoj pád a moje ruky a moje objatie Ti už zrazu neboli dosť láskavé?

Alchýmia bozku vraj tkvie v tom, že bozk, ktorý si len predstavujeme, je oveľa viac, ako hodiny reálneho milovania. Ja vlastne nebojujem. Ja tieto dlhé mesiace len ticho som. Mňa vlastne vyčerpáva to čakanie, kedy si už zase predstavíš, ako asi chutí ten môj.

Dobrú noc z Londýna, kdekoľvek si.

     Tvoja drahá manželka

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s