Drahý môj manžel!

Ten lístok vypadol z knihy.

Stála som na  gauči a snažila sa dosiahnuť na horné police. Nechápala som, prečo si vtedy v lete pri upratovaní knižnice dal knihy o službách tak vysoko. Ale v podstate si mal pravdu, nebyť tejto zákazky, ani by som na ne nesiahla. Načo zase čítať o MI5, CIA alebo BND? Tie časy mám za sebou, myslela som si. Vystačím si s niečím normálnym, možno raz nejaké drobné záležitosti na vnútre a spravodlivosti, možno prokurátor, možno ECRIS… Na nič väčšie som si už dávno netrúfla. A zrazu prišiel Londýn, čosi menej ako 3 týždne na prípravu, „finálne materiály dostanete bohužiaľ až na mieste,… sme tak radi, že máte previerku, a že ste to mohli zobrať,… aj pre nás je to výborná referencia…“. Šoférovala som domov celá naradostená, zmluva v kabelke, ani zápchy mi nevadili a chlapci sa smiali, že sa muselo stať niečo naozaj výnimočné, keď som im na večeru kúpila „mekáč“. „Veď to už skoro nikdy nerobíš mami, my sme už naučení na tvoje hamburgery, toto nám ani nebude chutiť,“, kričali a naťahovali sa o hračky, ktoré o mesiac skončia v koši na plasty. Smiala som sa a hovorila som si, že si musím znovu prečítať všetko, čo sa dá, aby som znovu nadobudla sebavedomie. Veď je to ako na vysokej, na každú skúšku som sa učila tak, že som musela mať všetko aspoň raz prečítané, inak som nemala pocit, že to niekde v tej hlave je, a je to jedno, že neviem kde, keď sa posnažím, v nejakej priehradke to nájdem, možno ma osvieti. Napĺňala ma radosť a hrdosť, že si ma vybrali. Letím do Londýna a budem na veľkej akcii, je to super. Konečne! Nebudem sedieť doma, nie som iba mama a iba manželka. Navyše manželka niekoho, kto vlastne o to už aj tak nestojí. Kto vlastne som? Bývalá špičková tlmočníčka, ktorá skončila pri sporáku na slovenskom vidieku neďaleko hlavného mesta? Aké trápne klišé, aký neuveriteľne bezvýznamný koniec príbehu, ktorý ešte pred jedenástimi rokmi vyzeral tak sľubne. Nie, som profesionálka, na ktorú si spomenuli, znovu sa dostanem tam, kam patrím, odkiaľ som vlastne nikdy nemala odísť. A tak som chlapcov uložila skôr, vyliezla som na gauč a začala vyberať knihy na čítanie. Jedna, druhá, tretia…

Ten lístok vypadol, ako som spakruky listovala v jednej z nich, balansujúc na opierke a opierajúc sa lakťom o stenu. Vlastne to tuším bola posledná kniha, ktorú som Ťa videla čítať na záhrade minulé leto. Lístok bol žltý a tých 5 slov bolo napísaných kapitálkami, pekným tlačeným písmom tenkou čiernou fixkou. Padal rýchlo a strašne pomaly zároveň. Pozerala som naň a niečo vo mne tušilo, že ide o paradox času, že sa presúvam niekam, kde sa nevyhnutne zmením ja aj to, čo zo mňa ostane v budúcnosti, ktorá nastala sekundu po momente, kedy som ten žltý lístok zazrela vznášať sa vzduchom našej pracovne… Padol na koberec a ticho počkal, kým zleziem z gauča, zložím knihy a vezmem ho do ruky. Pozerala som na tie slová a všetko zastalo.

Viem, že som žena, ktorá od detstva miluje krásu a pekné veci okolo seba. Viem, že potrebujem mať vo svojom svete eleganciu, subtílnosť a jednoduchý pôvab, nie vulgárnu opulentnosť. Ale ani ja som si nikdy neuvedomila, ako veľmi sme ako ľudia fixovaní na známe vône, formy, farby, tvary… A ako náš svet rozbije niečo, čo je nám cudzie, čo doň nepatrí. To písmo bolo čisté, elegantné, sebavedomé: písmená L, K, Í, N, A… všetky sa hrdo vynímali, nastúpené vedľa seba. Kričali jedno po druhom jasne a zreteľne „TY si nás nenapísala. To ONA nami povedala toto JEMU. A ON nás čítal, lebo sme boli OD NEJ.“

Koľkokrát v človeku umrie nejaká jeho časť ešte počas života a on o tom ani nevie? Koľkokrát nám život vyrazí dych, ako kedysi v detstve pri páde zo stromu, kam sme liezli, aj keď sme nemali, a my v strachu a so slzami v očiach čakáme, kedy sa dýchacie svaly a bránica uvoľnia a nám do pľúc vkĺzne tenučký prúžok vzduchu, pár molekúl kyslíka, ktoré nám nedovolia umrieť, aj keby sme v tej chvíli možno aj chceli?

Ja vlastne ani neviem, prečo ma to tak prekvapilo. Zaskočilo. Šokovalo. Prečo? Keď si vlastne už mesiace dozadu povedal, že Ťa to so mnou už nebaví a už sa Ti nič nechce? Nie je to vlastne prirodzené predpokladať, že únava nepríde len tak? Že únava a letargia prídu vždy v sprievode vzrušenia a vášne niekde pri niekom inom? Hlúpo sa opakujúce témy všetkých príbehov na svete. Niet režiséra, čo by vymyslel niečo, čo funguje lepšie.

Nevedela som zaspať. Neviem presne, ako som sa dostala do postele, ale keď sa rozvidnievalo, ležala som v posteli a pomaly rozoznávala obrysy našej čerešne. Aljaška ležala pri posteli. Asi usúdila, že dnes je potrebnejšia v spálni ako v detskej izbe a spala pri mne, pri veľkej a poloprázdnej posteli. Ako sa mám z tohto všetkého spamätať? Zakaždým, keď sa mi myseľ upokojí, keď Tvoja neprítomnosť a to odporné ticho, ktoré dôsledne dodržiavaš, a za ktoré by som Ťa strašne chcela nenávidieť, ale ktoré je vlastne milosrdne uvoľňujúce, pohladkajú moju dušu a prinútia ju stíšiť sa – zakaždým niečo príde, niečo šokujúce a tvrdé, chladná oceľ čepele, ktorá sa ponorí do srdca rýchlo, presne a hlboko.

Takže Ti dala prezývku. Volá Ťa menom, ktoré ja nepoznám. Menom, ktoré nie je menom, ktoré vyslovujem, keď Ťa volám k večeri, keď Ťa nežne oslovujem pri milovaní, keď Ti ďakujem za láskavosť, keď Ti kričím, aby si sa išiel pozrieť na synov, ako sa jašia vo vani. Volá Ťa menom, za ktorým je nejaký príbeh, o ktorom viete len Vy dvaja. Kde ste boli, keď Ti ho dala? A prečo? Čo k nemu viedlo? Smiali ste sa, keď ho vymyslela? Keď prvý raz vykĺzlo pomedzi jej pery? Ako vyzerajú tie pery? Ako znie jej hlas, keď to meno vysloví? Ako sa na ňu pozeráš, keď ho vyslovuje? Ako sa cítiš, keď ho počuješ? Ako si sa cítil, keď si ho videl napísané na tom lístku? Keď si zasunul ten lístok do knihy, ktorú si potom vložil do knižnice v dome, ktorý je tiež domom Tvojej manželky?

Ležiac v našej manželskej posteli som si spomenula na Tibetskú knihu o živote a smrti. Kriste na nebi, prečo práve na ňu?? Neviem. Čítala som ju asi v druhom ročníku na vysokej. V pamäti mi utkvel pojem „bardo“ – medzistav, extrémna situácia medzi smrťou a znovuzrodením, ktorý treba využiť, aby sa človek oslobodil. Ležala som v posteli a cítila som, že nastal čas, stav medzi mojou „smrťou“ a „novým zrodením“. Pochopila som, že musím priznať, čo som urobila. Hoci vlastne neurobila, ale bola v predstavách ochotná urobiť. Ja Ti totiž strašne rozumiem. Rozumiem Ti a súcitím s Tebou! Ten súcit je o tom, že VIEM, čím ideš.

Odpudzujem Ťa, pretože si sústredený na to, čo všetko úžasné by si mohol žiť, keby si už nemusel žiť so mnou. A keďže si muž, hoci aj otec, máš tú veľkorysú výhodu slobody a môžeš odísť, kedykoľvek sa Ti zachce. Morálka spoločnosti je ešte vždy viac na Tvojej strane. Ako žena by si bol odsúdený, ako mužovi Ti to spoločnosť prepáči. Nuž a tak si chodíš kdesi po svete, bezočivo užívajúc slobodu, voľnosť a bezstarostnosť, a vnímaš to vzrušenie z nového mena. Nového hlasu. Nového smiechu. Sily, rozochvenia a opojnej radosti, ktorú pocítiš vždy, keď to meno počuješ alebo čítaš v smske. Viem to.

Lebo aj ja som mala iné meno. Nabíjalo ma všetkým tým, čo som prestala počuť v tóne prezývky, mena, ktorým si ma začal volať Ty pred desiatimi rokmi. Ale ja som nakoniec pozbierala všetku silu sveta, zmobilizovala všetky zvyšky zdravého rozumu a rozvahy a to meno som odmietla. Odmietla som prísľub druhej šance, tón dobrodružstva, vášne, novoty, ľahkosti bytia a vzdušných zámkov. Vrátila som sa k menu, ktoré znelo z Tvojich úst už občas rutinne a nudne, ale znelo aj ako láska a pevnosť…

Stojím na letisku v Londýne a pozerám na nápis, ktorý je tým menom, tou prezývkou, ktorú som denne počúvala z Tvojich úst. Hľadím naň a toto všetko mi ide hlavou. Už by som mala ísť k lietadlu, ale stále pozerám na 6 písmen, ktoré vyslovené znejú ako vánok, ako vzdušný bozk, ako prísľub toho hlasu, ktorý tak potrebujem, tak veľmi túžim počuť.

Zastav sa, kdekoľvek si a vyslov to meno, ktoré si mi dal.

  Tvoja drahá manželka

 

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google photo

You are commenting using your Google account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s