Drahý môj manžel!

Naliala som si pohár vína a počúvam Ellu s Louisom. Dnes som mala krásny deň s našimi deťmi. Ani Ti neviem presne opísať čím a prečo. Deje sa tu toľko drobných, malých a v podstate na prvý pohľad nepodstatných vecí! Keďže ich nezažívame spolu, na konci dňa mám niekedy dojem, že ich nemá význam rozprávať. Lenže keď sa manželia a partneri prestanú rozprávať – práve o maličkostiach, ktoré tmelia rodinu, zrazu nastáva ticho. Časom ho začnú vypĺňať myšlienky a slová niekoho, kto do tej rodiny nepatrí. Možno preto mám pocit, že Ti tieto denníkové listy, ktoré nečítaš, musím písať. Aby som uľavila svojej duši a čiastočne zaznamenala, čo sme doma žili. Možno to jedného dňa osud zariadi tak, že si ich všetky prečítaš. Možno Ti to celé vtedy dôjde – o čom si vlastne rozhodol, keď si sa rozhodol všetko, vrátane nás, nechať tak. Možno si uvedomíš, že Tvoje arogantné ticho, domnelá tajuplnosť a ignorácia mojej osoby sú len Tvojím bojom so sebou samým a svojím egom. Možno Ti to príde ľúto. Možno sa budeš cítiť zahanbený. Ale možno Ti nebude na pocite hanby záležať a nájdeš odvahu a silu muža povedať, že Ťa to všetko mrzí. Možno vtedy už zase budeš niekým, koho budem poznať. A možno nie. Ktovie.

Vrátila som sa z Londýna a zložila som z prsta obrúčku. Hodila som ju do šuplíka. Mykala som ním zúrivo ako blázon, až kým sa prebila cez všetky moje gaťky a počula som ju hrkať o dno. Vydržala som dva dni. Bola som z toho nahého prsta taká nervózna, že som ju musela vybrať a vrátiť mu ju naspäť. „Dajsamisvete, obrúčka! Kto ich už teraz nosí? Okrem Harryho a Meghan teda, lezú mi už na nervy!!“ rozčuľovala sa Nataša, ale videla som na nej, že ju moja oddanosť cez ten malý kovový symbol dojíma. Kruh bez začiatku a bez konca. Možno by stačilo vydržať pocit nahoty a prázdnoty o niekoľko dní dlhšie a aj pre mňa by prišiel koniec, premýšľala som. Vraj ale nemám uvažovať ako pätnásťročná. Bohužiaľ, v našom veku sa už vraj nedá odmilovať lusknutím prstov. Údajne to, ako sme si na seba v manželstvách a partnerstvách rokmi zvykli nám síce robí problémy cítiť sa zaľúbene a vášnivo, ale na druhej nás to paradoxne drží pokope. Tak ja teda neviem, kde čo drží Teba, lebo rozhodne Ťa to nedrží dosť na to, aby si teraz nebol kdesi v zadku. Prepáč! To ten rizling. Viem, že nemáš rád, keď som vulgárna, lebo sa mi to nehodí. Ale myslím si, že „v zadku“ je pomerne eufemistické vyjadrenie toho, čo by som Ti v skutočnosti chcela povedať. V skutočnosti už totiž bývam dosť emotívna. Hana s Evou, a dokonca aj môj terapeut ma podporujú v tom, aby som napätie dávala zo seba von nielen behaním, baletom či koňmi. „Verbalizuj, drahá, nahlas verbalizuj! Krič! Živočíšne vrieskaj! Ale s Tvojím hlasom si dávaj pozor, aby si si pri tom celkom nezodrala hlasivky,“ prikazuje mi Eva zakaždým, keď spolu telefonujeme.

A tak kričím. Najlepšie mi to ide, keď s Marsom cválame vinicami. Vtedy môžem hulákať bez toho, aby som pri tom ľakala samu seba. A je to jednoduchšie a rozhodne nenápadnejšie, ako v meste v aute na križovatke. Nacválam a predstavujem si samu seba ako Artemis, bohyňu lovu, ochrankyňu lesov a divokej zveri, nositeľku svetla, kráľovnú hôr, Mesiaca a mesačného svitu – a keď to takto s nami pôjde aj naďalej, obávam sa, že časom dôjde aj na tú večnú pannu. V každom prípade, je to účinná terapia.

Moja starká mi raz povedala, že najsilnejší živel nie je oheň, ale voda. Že voda sa dostane všade a nedá sa pred ňou takmer nikam ujsť. Azda len na kopec, a aj vtedy treba dúfať, že ten kopec bude dosť vysoký a nebude vlastne pascou. Voda si vraj vždy nájde cestu najmenšieho odporu. Nájde mäkkosť, krehkosť, slabé miesto – a prenikne dnu. A všetko zatopí.

Už niekoľko dní si predstavujem, že ja som tá voda a hľadám slabé miesto v sebe, ktorým si vojdem do duše. Zatopím ju súcitom, nehou a všetkým krásnym, čo mi tak strašne chýba. Budem k sebe vnímavá, láskavá a vľúdna. Budem sa sama sebe prihovárať tisícimi milými slovami a menami, ktoré si vymyslím, a ktoré túžim znovu počuť. Budem si do tanca spievať všetky pesničky, na ktoré si spomeniem a ešte aspoň sedem vymyslených navyše. Budem si recitovať básne o tom, aká som láskyhodná, ľúbezná a pôvabne dievčensky pekná. Budem sa kúpať v smiechu, radosti a v pocite šťastia. Zahasím ten oheň vo mne, ktorý si zapálil, a ktorý ma už nehreje, ale páli. Ale kedy to už príde? Kedy to miesto už konečne nájdem? Prečo sa vo mne stále bijú práve tieto dva živly?

A tak hoci snívam o vode, ktorá chladí, hasí a lieči, na kopci pod stromom vždy zosadnem z koňa a pozerám do diaľky: Pevne sa postav, podsaď panvu. Urči si cieľ. Nadýchni sa, zatiahni brucho, spusti ramená. Zamier. Plytko dýchaj. Plnou silou natiahni tetivu a vystreľ. Po výstrele zostaň stáť pevne ako socha.

Zdrojom úspechu každého strelca je viera, že práve vyslal do cieľa oheň.

          Tvoja drahá manželka

 

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s