Drahý môj manžel!

Bol koniec konferencie. Vyšla som z kabíny unavená a pripojila som sa ku kolegom, ktorí si už vonku naťahovali ramená a pretierali oči. Všetko dopadlo dobre, technika nezlyhala a rečníci sa držali programu. Znamenalo to, že nastal len bežný sklz, nič svetoborné. Stíhame s Esther a Myriam kino aj večeru. Bol piatok, tešila som sa, že máme pred sebou tri dni voľna, najbližšie som robila až v utorok.

Stál si vo foyer pred konferenčnou sálou. Nikdy sme sa nevideli, ale ako som Ťa zbadala, bolo mi jasné, že muž predo mnou je ten hlas zo slúchadiel. Mal si tmavý oblek, rozopnutú bielu košeľu a kravatu v ruke. Tmavé vlasy sa ti vlnili, ešte si si ich nedával strihať tak, ako roky potom, keď Ti začali jemne šedivieť. Oproti Tebe stála jedna z hostesiek, a ako som vyšla z dverí, ukázala na mňa rukou. Pozrel si sa mojím smerom, usmial si sa a vykročil si mi oproti. Smial si sa celý čas, ako si kráčal a mne sa rozbúchalo srdce. „Chcel som Vám poďakovať, že ste ma zachránili, moja angličtina nie je moc dobrá. Technické veci mi až tak nejdú, ale drink objednať viem. Môžem Vás pozvať?“ Pozerala som Ti do očí a hovorila som si, že majú farbu zelenej lagúny. Nikdy dovtedy som také nevidela. Išlo z nich dobro, milota a ešte niečo, na čo boli krátke všetky moje tlmočnícko-prekladateľské znalosti. Takéto oči má len dobrý človek. Ani neviem, ako som súhlasila a čo Ťa vlastne viedlo k tomu, aby si ma vyhľadal. Tvrdil si mi roky potom, že to bol jednoducho osud. Keď sa pozriem na Lea s Viktorom, vždy Ti musím dať za pravdu.

V ten piatkový večer odpadlo kino aj večera s dievčatami. Pamätám si, že Esther, ktorá vtedy tlmočila vedľajšiu kabínu, mi vzala z ruky tašku s papiermi, a potom už len viem, že sme si my dvaja sadli do taxíka. Rozprávali sme sa dlhé hodiny, v reštaurácii, v parku aj kráčajúc nočným mestom. Povedala som Ti, že som mimo kabíny s nikým okrem rodičov tak dlho po slovensky nehovorila, lebo domov chodím veľmi málo. Ty si sa na mňa díval vážne, a pritom láskavo a povedal si mi, že keď nepôjde hora k Mohamedovi, bude musieť chodievať Mohamed k hore a opýtal si sa ma, kedy mám najbližšie voľno. Chvela som sa aj s Tvojím sakom cez plecia – vlastne mi totálne drkotali zuby, ako vždy, keď som strašne nervózna.

Pravdupovediac, nespomínam si na nič konkrétne z toho víkendu, ale keď zavriem oči a sústredím sa, aj po desiatich rokoch sa viem ponoriť do toho pocitu, ktorý som po celý čas mala. Bolo to, ako keď loď dovtedy plávajúca na šírom mori zrazu vpláva do prístavu – a kapitán premýšľa, či má spustiť kotvu, alebo sa vydá znovu na more.

Vpil si sa mi do duše. Všetkým. Ani som si to neuvedomila, a zrazu som žila len pre Tvoje návštevy. Nevedela som sa dočkať, kedy zase prídeš. Cítila som sa ako dievča v puberte. Raz si ma prekvapil. Netušila som, že prídeš a zrazu si stál pred dverami. Myslela som, že omdliem od radosti. Takto sa tešia iba deti, vravel si, presne takto ako Ty, výskajú, tlieskajú a smejú sa tak, že sa svet musí smiať s nimi. 

Celá žiariš.

Si neodolateľne krásna.

Neubehol ani rok a plánovali sme môj odchod z Londýna. Ja sa predsa uchytím aj doma, tlmočníkov je treba všade a je to predsa jedno, kde budem bývať, lietať sa dá všade aj z Bratislavy. Ty to máš ťažšie, v Tvojej oblasti to bez výbornej znalosti jazyka jednoducho nejde. Bude to jednoduchšie, keď sa ja presťahujem domov. Keď som to s fľašou koňaku a krabicou vreckoviek oznámila dievčatám, vôbec sa nečudovali. Po dopitej fľaši a s vreckovkami všade naokolo ma Myriam hladkala po hlave a presviedčala ma, ako jej budem chýbať, ale že všetko chápe, lebo láska je na svete to najdôležitejšie, veď všetci vieme, že „princeznú, ktorá je zatvorená vo veži, a ktorú ohrozuje strašný drak, zachráni odvážny rytier, s ktorým si potom dajú bozk pravej lásky!“ Recitovala scénku zo Shreka a smiala sa svojím hurónskym smiechom. Esther, vecná ako vždy, triezvo zahlásila: „Londýn bude chýbať Tebe, Duckling. Aj my Ti budeme chýbať, ale už bude neskoro!“

Ach, akú pravdu mala!

Brali sme sa rok po zoznámení. Bola to najkrajšia a najväčšia žúrka nášho života, pamätáš sa? Celý deň bol nádherný. Svietilo slnko, fotky nám vyšli ako z katalógu. Všetci sa bavili, nikto sa neurazil, nikto sa nepobil, hostia sa rozchádzali takmer o pol 5 ráno. Mali sme izbu s terasou. Zapol si hudbu cez mobil a tancovali sme pod hviezdami, až kým si zrazu nezahlásil: „Drahá manželka, a teraz si poď splniť svoje manželské povinnosti!“ zdvihol si ma do náručia a so smiechom sme sa zvalili do postele.

Tvoji najbližší priatelia dlhé roky hovorili, že im dávame nádej, že láska existuje. A že byť zaľúbený sa dá aj bez toho, aby to bolo trápne gýčové klišé. Že vyzeráme skutoční. Že láska je pri nás reálna a pochopenie medzi mužom a ženou dosiahnuteľné. Mala som ich strašne rada. Doberali si Ťa, že som ako ich sestra, a že ma musia strážiť, keď nebudeš poslúchať. Mala by som ich o to teraz poprosiť?

Na naše prvé výročie som bola tehotná s Leom. Zobral si ma do Tatier, kým sa ešte negúľam. Vyšli sme ku Skalnatému plesu, sedeli sme pri vode a pozerali na Lomničák. Objímal si ma od chrbta a recitoval:

Si polovica môjho sveta.

Môj svet je ako telo jediný.

Môj svet je ako celá veta:

keď roztrhnú ju – zhynie.

Zabíjajú ma hodiny,

keď nie si pri mne.

Recitujem Ti to nazad. Počúvaj, kdekoľvek si.

Tvoja drahá manželka

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s