Drahý môj manžel!

Pred dvomi týždňami prišiel za mnou Tvoj otec a spýtal sa ma, či viem, že si v Thajsku. Varila som kávu a cinknutie lyžičky o porcelánovú šálku mohlo vyznieť ako súčasť rituálu. Myslím si ale, že pochopil. Nie, nevedela som to. Skôr som len tušila, že budeš niekde, kde sme spolu nikdy neboli. Novú slobodu, odvahu a nezávislosť predsa treba prežívať bez toho, aby si človek musel pripomínať, ako veľmi sa musel vždy prispôsobovať.

„Čo si mu urobila, že ťa tak nenávidí?“ opýtal sa ma, keď dopil kávu, položil šálku na kuchynskú linku a zadíval sa von oknom. Chlapci behali po dvore a Aljaška sa štekaním dožadovala svojej loptičky. „Neviem,“ odpovedala som krátko, ale úprimne.

Asi ma jednoducho zmohla únava a každodenná rutina a prestala som byť za každých okolností milá. Prestala som byť ticho v situáciách, ktoré sa mi nepáčili. Veď akoby bolo nejakou úžasnou ženskou devízou vedieť ticho strpieť, čo sa nám nepáči! Minule som čítala článok, kde to autorka pomenovala absolútne presne – proste ma vyčerpal môj vlastný „príbeh služobnice“. Žena tak veľmi ustúpi svetu a povinnostiam svojho milovaného muža, ktorý sa vonku naháňa za mamutmi, že ostane sama  nielen telesne, ale najmä duševne. A v istom momente jej začne dochádzať, že jej vlastný svet s týmto mužom sa scvrkol na veľkosť jaskyne – telesne, aj duševne.

Uvedomovala som si, že sa navzájom vzďaľujeme, ale nikdy mi to neprišlo nebezpečné. Bola som nervózna z toho, ako sa od nás, odo mňa, odpájaš každým dňom viac a viac, a ako namiesto rozhovoru každé 3 sekundy chytáš mobil. Liezlo mi to na nervy a časom som sa nevedela udržať, aby som to nekomentovala. Myslím si, že som sama celkom nechápala, ako veľmi závislý si (bol?) od dopamínu, ktorý si si vpustil do tela každým ťuknutím na tie debilné farebné ikonky na obrazovke. Veď už si ani nevnímal, ako veľmi ma zraňuje to nechce sa mi nič ti rozprávať, nemám chuť to celé v práci prežívať doma znovu.  Ticho, ktoré sa medzi nás vkrádalo, prestalo byť ticho súzvuku a vnútornej hudby a stalo sa tichom napätia a nervozity. Liezla som ti na nervy, ja, moje slová, moje mlčanie, moje knihy, moje baletné špičky, aj moje kone…

„Nemala si to tak nechať, mala si byť tvrdšia,“ zahlásil otec, „ale čo už s tým teraz, teraz už len vydržať. Musíš to prosím ťa vydržať. Už len to nejako prečkať, vieš, on to musí zvládnuť sám, musí sa z toho dostať sám, tu mu nikto nepomôže. Keď padol na dno, musí si to najprv celé uvedomiť a sám sa postaviť znova na nohy. To mu my nikto nepomôžeme. Ty sa zatiaľ sústreď na deti a na seba, moja, musíš sa venovať sebe a robiť, čo máš rada, čo ťa baví a v čom si dobrá, vieš? Len proste vydrž, nič nerob, nechaj to tak. Vydrž. Musíme veriť, že on to zvládne.“ Neviem, či to nehovoril skôr sám pre seba, pre svoje vlastné ubezpečenie, že sa o Teba nemá tak báť. Lebo on sa bojí, veľmi. Viem, že sú obaja s mamou vyplašení. Hnev a rozhorčenie ich už prešli a teraz už len chodia a dúfajú, že sa vrátiš v poriadku domov. Niekedy. Raz. Vraj si píšete o počasí a maličkostiach, ako vzdialení príbuzní, ktorí sú k sebe zdvorilí cez nezávislú konverzáciu a trochu tej všeobecnej miloty. Nie je Ti z toho v skutočnosti smutno?

Večer, keď Tvoj otec odišiel a chlapcov som uložila spať, naliala som si gin s tonikom a sadla som si na terasu. Zvláštne, že keď som kedysi dávno ja snívala o dovolenke v teple, o bielych plážach, oceáne, palmách a tropickom ovocí, vždy si mi rezolútne povedal, že to nie je prostredie, v ktorom by si vedel relaxovať. A tak sme tam nikdy spolu nešli. Zmierila som sa, že také niečo spolu nezažijeme. A že teda možno to nikdy nezažijem ani ja   veď prečo by som chodila na dovolenky bez Teba  bez muža, ktorého milujem?

Čo tam robíš teraz? Oddychuješ? Ležíš na lehátku a čítaš knihy? Prechádzaš sa po piesku bosý a zbieraš kamene a mušle? Rozprávaš sa a zabávaš? Koho smiešnym hlasom rozosmievaš tak, že sa nevie prestať smiať? Pijete spolu čerstvú kokosovú šťavu a kŕmite sa kúskami manga oranžového ako slnko, ktoré večer gýčovo zapadá za obzor? Prechádzate sa po meste za ruky a tvárite sa, že „svet doma“ neexistuje? Pýtala som sa toto všetko v duchu stále dokola a nevedela som to pochopiť. Je zvláštne, ako si myslíme, že voda, v ktorej plávame, je už takmer nehybná a spoznali sme jej jemný rytmus – a zrazu príde vlna, ktorá nás prekvapí a vystraší zároveň. Nenazvala by som to žiarlivosťou, skôr údivom z toho, ako hlboko do duše vie preniknúť opakované sklamanie.

Celé dni som nebola schopná písať. Pokúšala som sa robiť to, čo mi poradil Tvoj otec. Lebo niekedy je naozaj najmúdrejšie, aj keď paradoxne najťažšie, „nerobiť nič“. Nechať veci tak. Odvrátiť pohľad od toho, čo nevieme zmeniť a pozrieť sa na to, čo máme pred sebou – seba samého. Kým sme? Čo máme radi? V čom sme dobrí? O čom sme snívali a snívame? Kam vieme posunúť svoje hranice? Ktorým smerom vieme vykročiť mimo svojej komfortnej zóny? Čo je to, čo nás napĺňa vzrušením, čoho sa desíme a pritom po tom túžime celým svojím srdcom?

Pred pár dňami som si kúpila letenku do Paríža. Idem si pozrieť Monetove Lekná a výstavu Chagalla, Lisického a Maleviča. Sadnem si do Luxemburských záhrad na deku a urobím si piknik pre seba samu. Budem ležať, pozorovať oblaky a usmievať sa. Budem premýšľať o živote, o svete a o láske. O tom, ako vie byť človek šťastný, keď si to dovolí.

Lebo niekedy je myšlienka dôležitejšia ako skutočnosť. Niekedy je myšlienka tým kľúčom, ktorý nás otvorí novým možnostiam.

Myslím na Teba, stále s láskou.

Tvoja drahá manželka

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google photo

You are commenting using your Google account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s