Neviem, kto si, ani ako sa voláš.

Neviem, kde si sa narodila, kde si chodila do školy, ani kde si si našla prvé kamarátky. Neviem, kde si chodila na hudobnú, na volejbal alebo na angličtinu. Neviem, kam si išla na prvé rande, kedy si sa prvý raz pohádala s mamou kvôli frajerovi, ani kde si kvôli chalanovi dostala od otca prvú a jedinú facku v živote. Neviem, kde si chodila na vysokú, či si zažila internátny život, ani kde si sa prvý raz opila od žiaľu nad skutočne zlomeným srdcom.

Neviem, kde žiješ, pracuješ, ani kde ste sa zoznámili. Neviem, kde ste sa prvý raz začali rozprávať, kedy si prvý raz zistila, že ti vonia a že sa nevieš dočkať, kedy ťa zase rozosmeje.

Neviem, kedy si sa dozvedela, že je ženatý. A to, že má deti.

Neviem, či si o mne počula, ani čo si o mne počula. Neviem, či ti to bolo najprv jedno, alebo si okamžite pocítila ten jedovatý pocit v hrudi, kedy si chcela, aby som nikdy nebola. Neviem, kedy si si začala v hlave s odporom a pohŕdaním opakovať moje meno. Neviem, kedy sa v tebe začala dvíhať vlna hnevu, nenávisti a zvedavosti zároveň, až si prvý raz zadala do vyhľadávača moje meno. Neviem, kedy si sa odhodlala vyhľadať ma medzi jeho priateľmi na jeho facebookovom profile.

Neviem, či si pozerala na moje profilové fotky a denne skúšala, či alebo kedy sa nič nehovoriaca fotka motýľa zmení na ľudskú tvár. Neviem, či si odhadovala, či som alebo nie som dosť pekná a čo sa mu asi na mne páči. Neviem, ako dlho si sa pozerala do mojich očí. Neviem, či si v nich zúfalo hľadala pohľad zmije, zlostnej ježibaby, ustavične kritizujúcej manželky bez pochopenia, bez tolerancie a bez obdivu k tomu mužovi, ktorý je taký jedinečný a taký úžasný, že mu niet páru medzi nezadanými mužmi. Tými nezadanými mužmi, ktorí ťa tak neznesiteľne nudia v práci, v posilke aj v baroch, kde sa občas vyberieš s kamoškami na rozhovory o tom, aké voňavé a mužné, hoci zadané, šťastie ťa konečne postretlo. Neviem, či si sa pozerala na tých pár fotiek z dovoleniek, kde sa naše siluety objímajú v daždi, kde sa lyžujeme s deťmi, či kde nám Aljaška šťastne oblizuje vysmiate tváre. Neviem koľkokrát si si povedala, že tvoj – „váš“ – príbeh je INÝ. Že tento ženatý muž nie je zadaný preto, že svoju ženu miloval a má s ňou deti, ale preto, že iba zúfalo čaká, kedy ho konečne zachráni žena ako TY.

Neviem, či si niekedy pomyslela na to, že zákony platia vždy a všade. Že každá akcia má aj reakciu. Neviem, či ťa učili, že siahnuť na niečo, čo ti nepatrí sa jednoducho nepatrí. Neviem, či si už na strednej veľmi dobre vedela, že prebrať frajera kamoške sa nemá? Neviem, či nechápeš, že na tomto svete sme my ženy – aspoň od istého veku – všetky kamošky? Lebo inak neprežijeme? Lebo inak budeme čeliť zlomeným srdciam, plačúcim deťom a zúfalým otázkam, „čo som mala urobiť lepšie?“

Neviem, či vieš, že existuje niečo také ako morálka. Neviem, či chápeš, že kradnúť sa nemá. Neviem, či ti došlo, že „zobrať si“ niekoho, kto svoj sľub, svoje srdce a dlhé roky svojho života odovzdal inej žene a ich deťom je nielen nemorálne, nesprávne, ale je to ako keď vyhodíš do vzduchu kameň. Že raz ti ten kameň spadne na hlavu – zväčša vtedy, keď na to sama vôbec nebudeš pripravená. Neviem, či chápeš, že raz aj ty budeš tá, ktorá nebude voňať novotou, ktorá zovšednie, ktorej ovisne brucho, prsia aj očné viečka, ktorej zrednú, či začnú šedivieť vlasy, ktorá nebude mať chuť na smiech a ľahkú zábavu každý víkend, a ktorej obdiv voči mužovi sa rozplynie pred pätnástou umývačkou v poradí, ktorú bude osamote vykladať pomedzi nakladanie práčky, varenie večere a odsávanie nosa vreštiaceho chorého dieťaťa, zatiaľ čo on bude kdesi dobýjať svet a prekonávať svoje méty.

Neviem, či chápeš, že TY NIE SI VÝNIMKA z osudu nás všetkých ostatných žien. Neviem, či chápeš, že TOTO ISTÉ sa môže raz stať tebe. Že raz budeš stáť niekde na gauči pri knižnici a pozerať na ten lístok s cudzím ženským písmom a textom, ktorý ti vypáli do srdca dieru, ktorou do tvojho života vtrhne severák a ty stuhneš na dlhé týždne, neschopná slova, neschopná pohybu, žijúca na čaji, jablkách a vôni svojich detí.

Neviem, či sa náhodou nepoznáme. Neviem, či sme niekedy nesedeli spolu v spoločnosti a nesmiali sa na rovnakých bonmotoch a rovnakých hláškach. Lebo môj muž, môj drahý manžel, je náročný človek. On nie je ten, ktorý ide po povrchu. V tebe musí byť niečo, čo mám v sebe aj ja, len som na to zabudla. Ja to musím v sebe znovu objaviť. Vyniesť to na svetlo spod nánosu rokov, ktoré medzi nás okrem vášne, lásky, radosti, živelnosti, dobrodružstva a vzájomnej súdržnosti priniesli únavu, monotónnosť, podráždenosť, rutinu, chlad a nezáujem.

Neviem, či chápeš, že taký muž nemá za manželku ženu, ktorá nevie, o čo ide. O čo ide jej samej. Neviem, či nechápeš, že ja nie som slabá naivná trúba, ktorá nie je hodna, aby sa k nej jej vlastný manžel správal s úctou. Neviem, či ti dochádza, na koho sa pozeráš. Ja som žena, ktorá sa rozhodla zísť z toho gauča, postaviť sa na zem, nadýchnuť sa a pozrieť sa ti pevne do očí. Pozrieť sa SEBE pevne do očí. Pretože moja zraniteľnosť je najväčším znakom mojej pevnosti. A preto ja, aj v mene všetkých tých manželiek, ktoré zažili to isté, nebudem v role obete.

Kráčam pomaly, noha za nohou, rýchlosťou akou vládzem, pohľad uprený pred seba, občas privriem oči. Počúvam len povzbudzujúce hlasy mojich najlepších priateliek. Z hlavy vymazávam myšlienky, ktoré mi v nej rozprávajú trýznivé príbehy o tom, kde je on… kde si ty… či ešte si… či ste… alebo už možno nie ste… a kedy sa vráti. Od istého momentu viem, že tieto myšlienky nie som ja.

Ja som to ticho hlboko v mojom vnútri. A v tom tichu sú všetky odpovede.

Jeho drahá manželka

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google photo

You are commenting using your Google account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s