Milenke

Neviem, kto si, ani ako sa voláš.

Neviem, kde si sa narodila, kde si chodila do školy, ani kde si si našla prvé kamarátky. Neviem, kde si chodila na hudobnú, na volejbal alebo na angličtinu. Neviem, kam si išla na prvé rande, kedy si sa prvý raz pohádala s mamou kvôli frajerovi, ani kde si kvôli chalanovi dostala od otca prvú a jedinú facku v živote. Neviem, kde si chodila na vysokú, či si zažila internátny život, ani kde si sa prvý raz opila od žiaľu nad skutočne zlomeným srdcom.

Neviem, kde žiješ, pracuješ, ani kde ste sa zoznámili. Neviem, kde ste sa prvý raz začali rozprávať, kedy si prvý raz zistila, že ti vonia a že sa nevieš dočkať, kedy ťa zase rozosmeje.

Neviem, kedy si sa dozvedela, že je ženatý. A to, že má deti.

Neviem, či si o mne počula, ani čo si o mne počula. Neviem, či ti to bolo najprv jedno, alebo si okamžite pocítila ten jedovatý pocit v hrudi, kedy si chcela, aby som nikdy nebola. Neviem, kedy si si začala v hlave s odporom a pohŕdaním opakovať moje meno. Neviem, kedy sa v tebe začala dvíhať vlna hnevu, nenávisti a zvedavosti zároveň, až si prvý raz zadala do vyhľadávača moje meno. Neviem, kedy si sa odhodlala vyhľadať ma medzi jeho priateľmi na jeho facebookovom profile.

Neviem, či si pozerala na moje profilové fotky a denne skúšala, či alebo kedy sa nič nehovoriaca fotka motýľa zmení na ľudskú tvár. Neviem, či si odhadovala, či som alebo nie som dosť pekná a čo sa mu asi na mne páči. Neviem, ako dlho si sa pozerala do mojich očí. Neviem, či si v nich zúfalo hľadala pohľad zmije, zlostnej ježibaby, ustavične kritizujúcej manželky bez pochopenia, bez tolerancie a bez obdivu k tomu mužovi, ktorý je taký jedinečný a taký úžasný, že mu niet páru medzi nezadanými mužmi. Tými nezadanými mužmi, ktorí ťa tak neznesiteľne nudia v práci, v posilke aj v baroch, kde sa občas vyberieš s kamoškami na rozhovory o tom, aké voňavé a mužné, hoci zadané, šťastie ťa konečne postretlo. Neviem, či si sa pozerala na tých pár fotiek z dovoleniek, kde sa naše siluety objímajú v daždi, kde sa lyžujeme s deťmi, či kde nám Aljaška šťastne oblizuje vysmiate tváre. Neviem koľkokrát si si povedala, že tvoj – „váš“ – príbeh je INÝ. Že tento ženatý muž nie je zadaný preto, že svoju ženu miloval a má s ňou deti, ale preto, že iba zúfalo čaká, kedy ho konečne zachráni žena ako TY.

Neviem, či si niekedy pomyslela na to, že zákony platia vždy a všade. Že každá akcia má aj reakciu. Neviem, či ťa učili, že siahnuť na niečo, čo ti nepatrí sa jednoducho nepatrí. Neviem, či si už na strednej veľmi dobre vedela, že prebrať frajera kamoške sa nemá? Neviem, či nechápeš, že na tomto svete sme my ženy – aspoň od istého veku – všetky kamošky? Lebo inak neprežijeme? Lebo inak budeme čeliť zlomeným srdciam, plačúcim deťom a zúfalým otázkam, „čo som mala urobiť lepšie?“

Neviem, či vieš, že existuje niečo také ako morálka. Neviem, či chápeš, že kradnúť sa nemá. Neviem, či ti došlo, že „zobrať si“ niekoho, kto svoj sľub, svoje srdce a dlhé roky svojho života odovzdal inej žene a ich deťom je nielen nemorálne, nesprávne, ale je to ako keď vyhodíš do vzduchu kameň. Že raz ti ten kameň spadne na hlavu – zväčša vtedy, keď na to sama vôbec nebudeš pripravená. Neviem, či chápeš, že raz aj ty budeš tá, ktorá nebude voňať novotou, ktorá zovšednie, ktorej ovisne brucho, prsia aj očné viečka, ktorej zrednú, či začnú šedivieť vlasy, ktorá nebude mať chuť na smiech a ľahkú zábavu každý víkend, a ktorej obdiv voči mužovi sa rozplynie pred pätnástou umývačkou v poradí, ktorú bude osamote vykladať pomedzi nakladanie práčky, varenie večere a odsávanie nosa vreštiaceho chorého dieťaťa, zatiaľ čo on bude kdesi dobýjať svet a prekonávať svoje méty.

Neviem, či chápeš, že TY NIE SI VÝNIMKA z osudu nás všetkých ostatných žien. Neviem, či chápeš, že TOTO ISTÉ sa môže raz stať tebe. Že raz budeš stáť niekde na gauči pri knižnici a pozerať na ten lístok s cudzím ženským písmom a textom, ktorý ti vypáli do srdca dieru, ktorou do tvojho života vtrhne severák a ty stuhneš na dlhé týždne, neschopná slova, neschopná pohybu, žijúca na čaji, jablkách a vôni svojich detí.

Neviem, či sa náhodou nepoznáme. Neviem, či sme niekedy nesedeli spolu v spoločnosti a nesmiali sa na rovnakých bonmotoch a rovnakých hláškach. Lebo môj muž, môj drahý manžel, je náročný človek. On nie je ten, ktorý ide po povrchu. V tebe musí byť niečo, čo mám v sebe aj ja, len som na to zabudla. Ja to musím v sebe znovu objaviť. Vyniesť to na svetlo spod nánosu rokov, ktoré medzi nás okrem vášne, lásky, radosti, živelnosti, dobrodružstva a vzájomnej súdržnosti priniesli únavu, monotónnosť, podráždenosť, rutinu, chlad a nezáujem.

Neviem, či chápeš, že taký muž nemá za manželku ženu, ktorá nevie, o čo ide. O čo ide jej samej. Neviem, či nechápeš, že ja nie som slabá naivná trúba, ktorá nie je hodna, aby sa k nej jej vlastný manžel správal s úctou. Neviem, či ti dochádza, na koho sa pozeráš. Ja som žena, ktorá sa rozhodla zísť z toho gauča, postaviť sa na zem, nadýchnuť sa a pozrieť sa ti pevne do očí. Pozrieť sa SEBE pevne do očí. Pretože moja zraniteľnosť je najväčším znakom mojej pevnosti. A preto ja, aj v mene všetkých tých manželiek, ktoré zažili to isté, nebudem v role obete.

Kráčam pomaly, noha za nohou, rýchlosťou akou vládzem, pohľad uprený pred seba, občas privriem oči. Počúvam len povzbudzujúce hlasy mojich najlepších priateliek. Z hlavy vymazávam myšlienky, ktoré mi v nej rozprávajú trýznivé príbehy o tom, kde je on… kde si ty… či ešte si… či ste… alebo už možno nie ste… a kedy sa vráti. Od istého momentu viem, že tieto myšlienky nie som ja.

Ja som to ticho hlboko v mojom vnútri. A v tom tichu sú všetky odpovede.

Jeho drahá manželka

Nechať veci tak

Drahý môj manžel!

Pred dvomi týždňami prišiel za mnou Tvoj otec a spýtal sa ma, či viem, že si v Thajsku. Varila som kávu a cinknutie lyžičky o porcelánovú šálku mohlo vyznieť ako súčasť rituálu. Myslím si ale, že pochopil. Nie, nevedela som to. Skôr som len tušila, že budeš niekde, kde sme spolu nikdy neboli. Novú slobodu, odvahu a nezávislosť predsa treba prežívať bez toho, aby si človek musel pripomínať, ako veľmi sa musel vždy prispôsobovať.

„Čo si mu urobila, že ťa tak nenávidí?“ opýtal sa ma, keď dopil kávu, položil šálku na kuchynskú linku a zadíval sa von oknom. Chlapci behali po dvore a Aljaška sa štekaním dožadovala svojej loptičky. „Neviem,“ odpovedala som krátko, ale úprimne.

Asi ma jednoducho zmohla únava a každodenná rutina a prestala som byť za každých okolností milá. Prestala som byť ticho v situáciách, ktoré sa mi nepáčili. Veď akoby bolo nejakou úžasnou ženskou devízou vedieť ticho strpieť, čo sa nám nepáči! Minule som čítala článok, kde to autorka pomenovala absolútne presne – proste ma vyčerpal môj vlastný „príbeh služobnice“. Žena tak veľmi ustúpi svetu a povinnostiam svojho milovaného muža, ktorý sa vonku naháňa za mamutmi, že ostane sama  nielen telesne, ale najmä duševne. A v istom momente jej začne dochádzať, že jej vlastný svet s týmto mužom sa scvrkol na veľkosť jaskyne – telesne, aj duševne.

Uvedomovala som si, že sa navzájom vzďaľujeme, ale nikdy mi to neprišlo nebezpečné. Bola som nervózna z toho, ako sa od nás, odo mňa, odpájaš každým dňom viac a viac, a ako namiesto rozhovoru každé 3 sekundy chytáš mobil. Liezlo mi to na nervy a časom som sa nevedela udržať, aby som to nekomentovala. Myslím si, že som sama celkom nechápala, ako veľmi závislý si (bol?) od dopamínu, ktorý si si vpustil do tela každým ťuknutím na tie debilné farebné ikonky na obrazovke. Veď už si ani nevnímal, ako veľmi ma zraňuje to nechce sa mi nič ti rozprávať, nemám chuť to celé v práci prežívať doma znovu.  Ticho, ktoré sa medzi nás vkrádalo, prestalo byť ticho súzvuku a vnútornej hudby a stalo sa tichom napätia a nervozity. Liezla som ti na nervy, ja, moje slová, moje mlčanie, moje knihy, moje baletné špičky, aj moje kone…

„Nemala si to tak nechať, mala si byť tvrdšia,“ zahlásil otec, „ale čo už s tým teraz, teraz už len vydržať. Musíš to prosím ťa vydržať. Už len to nejako prečkať, vieš, on to musí zvládnuť sám, musí sa z toho dostať sám, tu mu nikto nepomôže. Keď padol na dno, musí si to najprv celé uvedomiť a sám sa postaviť znova na nohy. To mu my nikto nepomôžeme. Ty sa zatiaľ sústreď na deti a na seba, moja, musíš sa venovať sebe a robiť, čo máš rada, čo ťa baví a v čom si dobrá, vieš? Len proste vydrž, nič nerob, nechaj to tak. Vydrž. Musíme veriť, že on to zvládne.“ Neviem, či to nehovoril skôr sám pre seba, pre svoje vlastné ubezpečenie, že sa o Teba nemá tak báť. Lebo on sa bojí, veľmi. Viem, že sú obaja s mamou vyplašení. Hnev a rozhorčenie ich už prešli a teraz už len chodia a dúfajú, že sa vrátiš v poriadku domov. Niekedy. Raz. Vraj si píšete o počasí a maličkostiach, ako vzdialení príbuzní, ktorí sú k sebe zdvorilí cez nezávislú konverzáciu a trochu tej všeobecnej miloty. Nie je Ti z toho v skutočnosti smutno?

Večer, keď Tvoj otec odišiel a chlapcov som uložila spať, naliala som si gin s tonikom a sadla som si na terasu. Zvláštne, že keď som kedysi dávno ja snívala o dovolenke v teple, o bielych plážach, oceáne, palmách a tropickom ovocí, vždy si mi rezolútne povedal, že to nie je prostredie, v ktorom by si vedel relaxovať. A tak sme tam nikdy spolu nešli. Zmierila som sa, že také niečo spolu nezažijeme. A že teda možno to nikdy nezažijem ani ja   veď prečo by som chodila na dovolenky bez Teba  bez muža, ktorého milujem?

Čo tam robíš teraz? Oddychuješ? Ležíš na lehátku a čítaš knihy? Prechádzaš sa po piesku bosý a zbieraš kamene a mušle? Rozprávaš sa a zabávaš? Koho smiešnym hlasom rozosmievaš tak, že sa nevie prestať smiať? Pijete spolu čerstvú kokosovú šťavu a kŕmite sa kúskami manga oranžového ako slnko, ktoré večer gýčovo zapadá za obzor? Prechádzate sa po meste za ruky a tvárite sa, že „svet doma“ neexistuje? Pýtala som sa toto všetko v duchu stále dokola a nevedela som to pochopiť. Je zvláštne, ako si myslíme, že voda, v ktorej plávame, je už takmer nehybná a spoznali sme jej jemný rytmus – a zrazu príde vlna, ktorá nás prekvapí a vystraší zároveň. Nenazvala by som to žiarlivosťou, skôr údivom z toho, ako hlboko do duše vie preniknúť opakované sklamanie.

Celé dni som nebola schopná písať. Pokúšala som sa robiť to, čo mi poradil Tvoj otec. Lebo niekedy je naozaj najmúdrejšie, aj keď paradoxne najťažšie, „nerobiť nič“. Nechať veci tak. Odvrátiť pohľad od toho, čo nevieme zmeniť a pozrieť sa na to, čo máme pred sebou – seba samého. Kým sme? Čo máme radi? V čom sme dobrí? O čom sme snívali a snívame? Kam vieme posunúť svoje hranice? Ktorým smerom vieme vykročiť mimo svojej komfortnej zóny? Čo je to, čo nás napĺňa vzrušením, čoho sa desíme a pritom po tom túžime celým svojím srdcom?

Pred pár dňami som si kúpila letenku do Paríža. Idem si pozrieť Monetove Lekná a výstavu Chagalla, Lisického a Maleviča. Sadnem si do Luxemburských záhrad na deku a urobím si piknik pre seba samu. Budem ležať, pozorovať oblaky a usmievať sa. Budem premýšľať o živote, o svete a o láske. O tom, ako vie byť človek šťastný, keď si to dovolí.

Lebo niekedy je myšlienka dôležitejšia ako skutočnosť. Niekedy je myšlienka tým kľúčom, ktorý nás otvorí novým možnostiam.

Myslím na Teba, stále s láskou.

Tvoja drahá manželka

Začiatok

Drahý môj manžel!

Bol koniec konferencie. Vyšla som z kabíny unavená a pripojila som sa ku kolegom, ktorí si už vonku naťahovali ramená a pretierali oči. Všetko dopadlo dobre, technika nezlyhala a rečníci sa držali programu. Znamenalo to, že nastal len bežný sklz, nič svetoborné. Stíhame s Esther a Myriam kino aj večeru. Bol piatok, tešila som sa, že máme pred sebou tri dni voľna, najbližšie som robila až v utorok.

Stál si vo foyer pred konferenčnou sálou. Nikdy sme sa nevideli, ale ako som Ťa zbadala, bolo mi jasné, že muž predo mnou je ten hlas zo slúchadiel. Mal si tmavý oblek, rozopnutú bielu košeľu a kravatu v ruke. Tmavé vlasy sa ti vlnili, ešte si si ich nedával strihať tak, ako roky potom, keď Ti začali jemne šedivieť. Oproti Tebe stála jedna z hostesiek, a ako som vyšla z dverí, ukázala na mňa rukou. Pozrel si sa mojím smerom, usmial si sa a vykročil si mi oproti. Smial si sa celý čas, ako si kráčal a mne sa rozbúchalo srdce. „Chcel som Vám poďakovať, že ste ma zachránili, moja angličtina nie je moc dobrá. Technické veci mi až tak nejdú, ale drink objednať viem. Môžem Vás pozvať?“ Pozerala som Ti do očí a hovorila som si, že majú farbu zelenej lagúny. Nikdy dovtedy som také nevidela. Išlo z nich dobro, milota a ešte niečo, na čo boli krátke všetky moje tlmočnícko-prekladateľské znalosti. Takéto oči má len dobrý človek. Ani neviem, ako som súhlasila a čo Ťa vlastne viedlo k tomu, aby si ma vyhľadal. Tvrdil si mi roky potom, že to bol jednoducho osud. Keď sa pozriem na Lea s Viktorom, vždy Ti musím dať za pravdu.

V ten piatkový večer odpadlo kino aj večera s dievčatami. Pamätám si, že Esther, ktorá vtedy tlmočila vedľajšiu kabínu, mi vzala z ruky tašku s papiermi, a potom už len viem, že sme si my dvaja sadli do taxíka. Rozprávali sme sa dlhé hodiny, v reštaurácii, v parku aj kráčajúc nočným mestom. Povedala som Ti, že som mimo kabíny s nikým okrem rodičov tak dlho po slovensky nehovorila, lebo domov chodím veľmi málo. Ty si sa na mňa díval vážne, a pritom láskavo a povedal si mi, že keď nepôjde hora k Mohamedovi, bude musieť chodievať Mohamed k hore a opýtal si sa ma, kedy mám najbližšie voľno. Chvela som sa aj s Tvojím sakom cez plecia – vlastne mi totálne drkotali zuby, ako vždy, keď som strašne nervózna.

Pravdupovediac, nespomínam si na nič konkrétne z toho víkendu, ale keď zavriem oči a sústredím sa, aj po desiatich rokoch sa viem ponoriť do toho pocitu, ktorý som po celý čas mala. Bolo to, ako keď loď dovtedy plávajúca na šírom mori zrazu vpláva do prístavu – a kapitán premýšľa, či má spustiť kotvu, alebo sa vydá znovu na more.

Vpil si sa mi do duše. Všetkým. Ani som si to neuvedomila, a zrazu som žila len pre Tvoje návštevy. Nevedela som sa dočkať, kedy zase prídeš. Cítila som sa ako dievča v puberte. Raz si ma prekvapil. Netušila som, že prídeš a zrazu si stál pred dverami. Myslela som, že omdliem od radosti. Takto sa tešia iba deti, vravel si, presne takto ako Ty, výskajú, tlieskajú a smejú sa tak, že sa svet musí smiať s nimi. 

Celá žiariš.

Si neodolateľne krásna.

Neubehol ani rok a plánovali sme môj odchod z Londýna. Ja sa predsa uchytím aj doma, tlmočníkov je treba všade a je to predsa jedno, kde budem bývať, lietať sa dá všade aj z Bratislavy. Ty to máš ťažšie, v Tvojej oblasti to bez výbornej znalosti jazyka jednoducho nejde. Bude to jednoduchšie, keď sa ja presťahujem domov. Keď som to s fľašou koňaku a krabicou vreckoviek oznámila dievčatám, vôbec sa nečudovali. Po dopitej fľaši a s vreckovkami všade naokolo ma Myriam hladkala po hlave a presviedčala ma, ako jej budem chýbať, ale že všetko chápe, lebo láska je na svete to najdôležitejšie, veď všetci vieme, že „princeznú, ktorá je zatvorená vo veži, a ktorú ohrozuje strašný drak, zachráni odvážny rytier, s ktorým si potom dajú bozk pravej lásky!“ Recitovala scénku zo Shreka a smiala sa svojím hurónskym smiechom. Esther, vecná ako vždy, triezvo zahlásila: „Londýn bude chýbať Tebe, Duckling. Aj my Ti budeme chýbať, ale už bude neskoro!“

Ach, akú pravdu mala!

Brali sme sa rok po zoznámení. Bola to najkrajšia a najväčšia žúrka nášho života, pamätáš sa? Celý deň bol nádherný. Svietilo slnko, fotky nám vyšli ako z katalógu. Všetci sa bavili, nikto sa neurazil, nikto sa nepobil, hostia sa rozchádzali takmer o pol 5 ráno. Mali sme izbu s terasou. Zapol si hudbu cez mobil a tancovali sme pod hviezdami, až kým si zrazu nezahlásil: „Drahá manželka, a teraz si poď splniť svoje manželské povinnosti!“ zdvihol si ma do náručia a so smiechom sme sa zvalili do postele.

Tvoji najbližší priatelia dlhé roky hovorili, že im dávame nádej, že láska existuje. A že byť zaľúbený sa dá aj bez toho, aby to bolo trápne gýčové klišé. Že vyzeráme skutoční. Že láska je pri nás reálna a pochopenie medzi mužom a ženou dosiahnuteľné. Mala som ich strašne rada. Doberali si Ťa, že som ako ich sestra, a že ma musia strážiť, keď nebudeš poslúchať. Mala by som ich o to teraz poprosiť?

Na naše prvé výročie som bola tehotná s Leom. Zobral si ma do Tatier, kým sa ešte negúľam. Vyšli sme ku Skalnatému plesu, sedeli sme pri vode a pozerali na Lomničák. Objímal si ma od chrbta a recitoval:

Si polovica môjho sveta.

Môj svet je ako telo jediný.

Môj svet je ako celá veta:

keď roztrhnú ju – zhynie.

Zabíjajú ma hodiny,

keď nie si pri mne.

Recitujem Ti to nazad. Počúvaj, kdekoľvek si.

Tvoja drahá manželka

Artemis

        Drahý môj manžel!

Naliala som si pohár vína a počúvam Ellu s Louisom. Dnes som mala krásny deň s našimi deťmi. Ani Ti neviem presne opísať čím a prečo. Deje sa tu toľko drobných, malých a v podstate na prvý pohľad nepodstatných vecí! Keďže ich nezažívame spolu, na konci dňa mám niekedy dojem, že ich nemá význam rozprávať. Lenže keď sa manželia a partneri prestanú rozprávať – práve o maličkostiach, ktoré tmelia rodinu, zrazu nastáva ticho. Časom ho začnú vypĺňať myšlienky a slová niekoho, kto do tej rodiny nepatrí. Možno preto mám pocit, že Ti tieto denníkové listy, ktoré nečítaš, musím písať. Aby som uľavila svojej duši a čiastočne zaznamenala, čo sme doma žili. Možno to jedného dňa osud zariadi tak, že si ich všetky prečítaš. Možno Ti to celé vtedy dôjde – o čom si vlastne rozhodol, keď si sa rozhodol všetko, vrátane nás, nechať tak. Možno si uvedomíš, že Tvoje arogantné ticho, domnelá tajuplnosť a ignorácia mojej osoby sú len Tvojím bojom so sebou samým a svojím egom. Možno Ti to príde ľúto. Možno sa budeš cítiť zahanbený. Ale možno Ti nebude na pocite hanby záležať a nájdeš odvahu a silu muža povedať, že Ťa to všetko mrzí. Možno vtedy už zase budeš niekým, koho budem poznať. A možno nie. Ktovie.

Vrátila som sa z Londýna a zložila som z prsta obrúčku. Hodila som ju do šuplíka. Mykala som ním zúrivo ako blázon, až kým sa prebila cez všetky moje gaťky a počula som ju hrkať o dno. Vydržala som dva dni. Bola som z toho nahého prsta taká nervózna, že som ju musela vybrať a vrátiť mu ju naspäť. „Dajsamisvete, obrúčka! Kto ich už teraz nosí? Okrem Harryho a Meghan teda, lezú mi už na nervy!!“ rozčuľovala sa Nataša, ale videla som na nej, že ju moja oddanosť cez ten malý kovový symbol dojíma. Kruh bez začiatku a bez konca. Možno by stačilo vydržať pocit nahoty a prázdnoty o niekoľko dní dlhšie a aj pre mňa by prišiel koniec, premýšľala som. Vraj ale nemám uvažovať ako pätnásťročná. Bohužiaľ, v našom veku sa už vraj nedá odmilovať lusknutím prstov. Údajne to, ako sme si na seba v manželstvách a partnerstvách rokmi zvykli nám síce robí problémy cítiť sa zaľúbene a vášnivo, ale na druhej nás to paradoxne drží pokope. Tak ja teda neviem, kde čo drží Teba, lebo rozhodne Ťa to nedrží dosť na to, aby si teraz nebol kdesi v zadku. Prepáč! To ten rizling. Viem, že nemáš rád, keď som vulgárna, lebo sa mi to nehodí. Ale myslím si, že „v zadku“ je pomerne eufemistické vyjadrenie toho, čo by som Ti v skutočnosti chcela povedať. V skutočnosti už totiž bývam dosť emotívna. Hana s Evou, a dokonca aj môj terapeut ma podporujú v tom, aby som napätie dávala zo seba von nielen behaním, baletom či koňmi. „Verbalizuj, drahá, nahlas verbalizuj! Krič! Živočíšne vrieskaj! Ale s Tvojím hlasom si dávaj pozor, aby si si pri tom celkom nezodrala hlasivky,“ prikazuje mi Eva zakaždým, keď spolu telefonujeme.

A tak kričím. Najlepšie mi to ide, keď s Marsom cválame vinicami. Vtedy môžem hulákať bez toho, aby som pri tom ľakala samu seba. A je to jednoduchšie a rozhodne nenápadnejšie, ako v meste v aute na križovatke. Nacválam a predstavujem si samu seba ako Artemis, bohyňu lovu, ochrankyňu lesov a divokej zveri, nositeľku svetla, kráľovnú hôr, Mesiaca a mesačného svitu – a keď to takto s nami pôjde aj naďalej, obávam sa, že časom dôjde aj na tú večnú pannu. V každom prípade, je to účinná terapia.

Moja starká mi raz povedala, že najsilnejší živel nie je oheň, ale voda. Že voda sa dostane všade a nedá sa pred ňou takmer nikam ujsť. Azda len na kopec, a aj vtedy treba dúfať, že ten kopec bude dosť vysoký a nebude vlastne pascou. Voda si vraj vždy nájde cestu najmenšieho odporu. Nájde mäkkosť, krehkosť, slabé miesto – a prenikne dnu. A všetko zatopí.

Už niekoľko dní si predstavujem, že ja som tá voda a hľadám slabé miesto v sebe, ktorým si vojdem do duše. Zatopím ju súcitom, nehou a všetkým krásnym, čo mi tak strašne chýba. Budem k sebe vnímavá, láskavá a vľúdna. Budem sa sama sebe prihovárať tisícimi milými slovami a menami, ktoré si vymyslím, a ktoré túžim znovu počuť. Budem si do tanca spievať všetky pesničky, na ktoré si spomeniem a ešte aspoň sedem vymyslených navyše. Budem si recitovať básne o tom, aká som láskyhodná, ľúbezná a pôvabne dievčensky pekná. Budem sa kúpať v smiechu, radosti a v pocite šťastia. Zahasím ten oheň vo mne, ktorý si zapálil, a ktorý ma už nehreje, ale páli. Ale kedy to už príde? Kedy to miesto už konečne nájdem? Prečo sa vo mne stále bijú práve tieto dva živly?

A tak hoci snívam o vode, ktorá chladí, hasí a lieči, na kopci pod stromom vždy zosadnem z koňa a pozerám do diaľky: Pevne sa postav, podsaď panvu. Urči si cieľ. Nadýchni sa, zatiahni brucho, spusti ramená. Zamier. Plytko dýchaj. Plnou silou natiahni tetivu a vystreľ. Po výstrele zostaň stáť pevne ako socha.

Zdrojom úspechu každého strelca je viera, že práve vyslal do cieľa oheň.

          Tvoja drahá manželka

 

Meno

     Drahý môj manžel!

Ten lístok vypadol z knihy.

Stála som na  gauči a snažila sa dosiahnuť na horné police. Nechápala som, prečo si vtedy v lete pri upratovaní knižnice dal knihy o službách tak vysoko. Ale v podstate si mal pravdu, nebyť tejto zákazky, ani by som na ne nesiahla. Načo zase čítať o MI5, CIA alebo BND? Tie časy mám za sebou, myslela som si. Vystačím si s niečím normálnym, možno raz nejaké drobné záležitosti na vnútre a spravodlivosti, možno prokurátor, možno ECRIS… Na nič väčšie som si už dávno netrúfla. A zrazu prišiel Londýn, čosi menej ako 3 týždne na prípravu, „finálne materiály dostanete bohužiaľ až na mieste,… sme tak radi, že máte previerku, a že ste to mohli zobrať,… aj pre nás je to výborná referencia…“. Šoférovala som domov celá naradostená, zmluva v kabelke, ani zápchy mi nevadili a chlapci sa smiali, že sa muselo stať niečo naozaj výnimočné, keď som im na večeru kúpila „mekáč“. „Veď to už skoro nikdy nerobíš mami, my sme už naučení na tvoje hamburgery, toto nám ani nebude chutiť,“, kričali a naťahovali sa o hračky, ktoré o mesiac skončia v koši na plasty. Smiala som sa a hovorila som si, že si musím znovu prečítať všetko, čo sa dá, aby som znovu nadobudla sebavedomie. Veď je to ako na vysokej, na každú skúšku som sa učila tak, že som musela mať všetko aspoň raz prečítané, inak som nemala pocit, že to niekde v tej hlave je, a je to jedno, že neviem kde, keď sa posnažím, v nejakej priehradke to nájdem, možno ma osvieti. Napĺňala ma radosť a hrdosť, že si ma vybrali. Letím do Londýna a budem na veľkej akcii, je to super. Konečne! Nebudem sedieť doma, nie som iba mama a iba manželka. Navyše manželka niekoho, kto vlastne o to už aj tak nestojí. Kto vlastne som? Bývalá špičková tlmočníčka, ktorá skončila pri sporáku na slovenskom vidieku neďaleko hlavného mesta? Aké trápne klišé, aký neuveriteľne bezvýznamný koniec príbehu, ktorý ešte pred jedenástimi rokmi vyzeral tak sľubne. Nie, som profesionálka, na ktorú si spomenuli, znovu sa dostanem tam, kam patrím, odkiaľ som vlastne nikdy nemala odísť. A tak som chlapcov uložila skôr, vyliezla som na gauč a začala vyberať knihy na čítanie. Jedna, druhá, tretia…

Ten lístok vypadol, ako som spakruky listovala v jednej z nich, balansujúc na opierke a opierajúc sa lakťom o stenu. Vlastne to tuším bola posledná kniha, ktorú som Ťa videla čítať na záhrade minulé leto. Lístok bol žltý a tých 5 slov bolo napísaných kapitálkami, pekným tlačeným písmom tenkou čiernou fixkou. Padal rýchlo a strašne pomaly zároveň. Pozerala som naň a niečo vo mne tušilo, že ide o paradox času, že sa presúvam niekam, kde sa nevyhnutne zmením ja aj to, čo zo mňa ostane v budúcnosti, ktorá nastala sekundu po momente, kedy som ten žltý lístok zazrela vznášať sa vzduchom našej pracovne… Padol na koberec a ticho počkal, kým zleziem z gauča, zložím knihy a vezmem ho do ruky. Pozerala som na tie slová a všetko zastalo.

Viem, že som žena, ktorá od detstva miluje krásu a pekné veci okolo seba. Viem, že potrebujem mať vo svojom svete eleganciu, subtílnosť a jednoduchý pôvab, nie vulgárnu opulentnosť. Ale ani ja som si nikdy neuvedomila, ako veľmi sme ako ľudia fixovaní na známe vône, formy, farby, tvary… A ako náš svet rozbije niečo, čo je nám cudzie, čo doň nepatrí. To písmo bolo čisté, elegantné, sebavedomé: písmená L, K, Í, N, A… všetky sa hrdo vynímali, nastúpené vedľa seba. Kričali jedno po druhom jasne a zreteľne „TY si nás nenapísala. To ONA nami povedala toto JEMU. A ON nás čítal, lebo sme boli OD NEJ.“

Koľkokrát v človeku umrie nejaká jeho časť ešte počas života a on o tom ani nevie? Koľkokrát nám život vyrazí dych, ako kedysi v detstve pri páde zo stromu, kam sme liezli, aj keď sme nemali, a my v strachu a so slzami v očiach čakáme, kedy sa dýchacie svaly a bránica uvoľnia a nám do pľúc vkĺzne tenučký prúžok vzduchu, pár molekúl kyslíka, ktoré nám nedovolia umrieť, aj keby sme v tej chvíli možno aj chceli?

Ja vlastne ani neviem, prečo ma to tak prekvapilo. Zaskočilo. Šokovalo. Prečo? Keď si vlastne už mesiace dozadu povedal, že Ťa to so mnou už nebaví a už sa Ti nič nechce? Nie je to vlastne prirodzené predpokladať, že únava nepríde len tak? Že únava a letargia prídu vždy v sprievode vzrušenia a vášne niekde pri niekom inom? Hlúpo sa opakujúce témy všetkých príbehov na svete. Niet režiséra, čo by vymyslel niečo, čo funguje lepšie.

Nevedela som zaspať. Neviem presne, ako som sa dostala do postele, ale keď sa rozvidnievalo, ležala som v posteli a pomaly rozoznávala obrysy našej čerešne. Aljaška ležala pri posteli. Asi usúdila, že dnes je potrebnejšia v spálni ako v detskej izbe a spala pri mne, pri veľkej a poloprázdnej posteli. Ako sa mám z tohto všetkého spamätať? Zakaždým, keď sa mi myseľ upokojí, keď Tvoja neprítomnosť a to odporné ticho, ktoré dôsledne dodržiavaš, a za ktoré by som Ťa strašne chcela nenávidieť, ale ktoré je vlastne milosrdne uvoľňujúce, pohladkajú moju dušu a prinútia ju stíšiť sa – zakaždým niečo príde, niečo šokujúce a tvrdé, chladná oceľ čepele, ktorá sa ponorí do srdca rýchlo, presne a hlboko.

Takže Ti dala prezývku. Volá Ťa menom, ktoré ja nepoznám. Menom, ktoré nie je menom, ktoré vyslovujem, keď Ťa volám k večeri, keď Ťa nežne oslovujem pri milovaní, keď Ti ďakujem za láskavosť, keď Ti kričím, aby si sa išiel pozrieť na synov, ako sa jašia vo vani. Volá Ťa menom, za ktorým je nejaký príbeh, o ktorom viete len Vy dvaja. Kde ste boli, keď Ti ho dala? A prečo? Čo k nemu viedlo? Smiali ste sa, keď ho vymyslela? Keď prvý raz vykĺzlo pomedzi jej pery? Ako vyzerajú tie pery? Ako znie jej hlas, keď to meno vysloví? Ako sa na ňu pozeráš, keď ho vyslovuje? Ako sa cítiš, keď ho počuješ? Ako si sa cítil, keď si ho videl napísané na tom lístku? Keď si zasunul ten lístok do knihy, ktorú si potom vložil do knižnice v dome, ktorý je tiež domom Tvojej manželky?

Ležiac v našej manželskej posteli som si spomenula na Tibetskú knihu o živote a smrti. Kriste na nebi, prečo práve na ňu?? Neviem. Čítala som ju asi v druhom ročníku na vysokej. V pamäti mi utkvel pojem „bardo“ – medzistav, extrémna situácia medzi smrťou a znovuzrodením, ktorý treba využiť, aby sa človek oslobodil. Ležala som v posteli a cítila som, že nastal čas, stav medzi mojou „smrťou“ a „novým zrodením“. Pochopila som, že musím priznať, čo som urobila. Hoci vlastne neurobila, ale bola v predstavách ochotná urobiť. Ja Ti totiž strašne rozumiem. Rozumiem Ti a súcitím s Tebou! Ten súcit je o tom, že VIEM, čím ideš.

Odpudzujem Ťa, pretože si sústredený na to, čo všetko úžasné by si mohol žiť, keby si už nemusel žiť so mnou. A keďže si muž, hoci aj otec, máš tú veľkorysú výhodu slobody a môžeš odísť, kedykoľvek sa Ti zachce. Morálka spoločnosti je ešte vždy viac na Tvojej strane. Ako žena by si bol odsúdený, ako mužovi Ti to spoločnosť prepáči. Nuž a tak si chodíš kdesi po svete, bezočivo užívajúc slobodu, voľnosť a bezstarostnosť, a vnímaš to vzrušenie z nového mena. Nového hlasu. Nového smiechu. Sily, rozochvenia a opojnej radosti, ktorú pocítiš vždy, keď to meno počuješ alebo čítaš v smske. Viem to.

Lebo aj ja som mala iné meno. Nabíjalo ma všetkým tým, čo som prestala počuť v tóne prezývky, mena, ktorým si ma začal volať Ty pred desiatimi rokmi. Ale ja som nakoniec pozbierala všetku silu sveta, zmobilizovala všetky zvyšky zdravého rozumu a rozvahy a to meno som odmietla. Odmietla som prísľub druhej šance, tón dobrodružstva, vášne, novoty, ľahkosti bytia a vzdušných zámkov. Vrátila som sa k menu, ktoré znelo z Tvojich úst už občas rutinne a nudne, ale znelo aj ako láska a pevnosť…

Stojím na letisku v Londýne a pozerám na nápis, ktorý je tým menom, tou prezývkou, ktorú som denne počúvala z Tvojich úst. Hľadím naň a toto všetko mi ide hlavou. Už by som mala ísť k lietadlu, ale stále pozerám na 6 písmen, ktoré vyslovené znejú ako vánok, ako vzdušný bozk, ako prísľub toho hlasu, ktorý tak potrebujem, tak veľmi túžim počuť.

Zastav sa, kdekoľvek si a vyslov to meno, ktoré si mi dal.

  Tvoja drahá manželka

 

Alchýmia bozku

Drahý môj manžel!

Sedím v hotelovej izbe, na kraji postele. Ubytovala som sa v tom istom hoteli, kde sme bývali spolu naposledy, keď sme tu boli ešte ako slobodní. Keď som hotel objednávala, pripadalo mi to ako skvelý nápad. Teraz tu sedím, pozerám na svoje nohy na mäkkom koberci a plačem.

Už na letisku som sa cítila divne. Konečne kufor, konečne cesty, konečne diaľky, konečne pach leteckého benzínu, konečne to, čo na lietaní milujem najviac – zrýchľovanie na dráhe, vzlet lietadla, sila, ktorá ma tlačí do sedadla, a ktorá spôsobí, že sa mi duša smeje bezstarostným smiechom päťročnej. A napriek tomu som celý čas cítila nervozitu, až strach. Obzerala som sa okolo seba a hľadala Ťa v dave. Nie si náhodou na tomto letisku? Nebudeš na Heathrow? Niekoľkokrát mi stiahlo žalúdok, keď som zazrela podobný tvar hlavy, ruka prehrabla tmavé vlasy, z profilu sa mi zdalo, že vidím tvoje okuliare. Hrdlo som mala suché a ruky studené. Čo by som urobila, keby som Ťa zazrela v dave? Pozorovala by som, či si sám, alebo s niekým? Či piješ dvojitú whisky s ľadom, a pozorne sa staráš o to, aby mal ten „niekto“ vedľa Teba pohodu? Alebo či si sám čítaš noviny a piješ svoj obľúbený ristretto shot? Mala by som odvahu zakričať na Teba? Otočil by si sa prekvapený, alebo šokovaný? Mal by si v očiach záblesk láskavosti, alebo odpor a nechuť? Do lietadla som nakoniec takmer bežala.

Som v Londýne na dva dni, v nedeľu letím nazad. Mala som dobré tušenie, všetko zariadila Esther. Čakala ma na letisku a odviezla ma do hotela. Prešli sme podklady, bude to náročné tlmočenie, veľmi, ale v bruchu cítim okrem zodpovednosti aj vzrušenie a radosť. Tento adrenalín a eufória mi chýbali. Znovu s Esther v kabíne, znovu sústredenosť, znovu dokonalé načasovanie, presnosť. Klient využíva ošiaľ okolo kráľovskej svadby a to, že médiá budú mať pozornosť úplne inde. Cieľ je, aby tieto rokovania prešli bez povšimnutia, všetci budú hlavou (a mnohí aj telom) vo Windsore, na City sa nikto nedíva. Strašne sa teším z tej práce, naozaj veľmi. Sú to dobré peniaze, ale ešte lepší pocit, že moju vnútornú batériu dobíjam tým najlepším spôsobom pre mňa. Veľmi to potrebujem.

Boli sme sa s Esther prejsť v našom parku. Sedeli sme na lavičke a pozerali na pelikány, kačky a labute. Londýn je v tomto kúzelný, byť v meste, a pritom doslova sedieť medzi narcismi a tulipánmi. Esther potom vyhlásila, že má už týždeň detox, že celé dni pije iba zeleninové šťavy a bylinkové čaje, a že jej pečeň je z toho v šoku. Vraj to musíme napraviť – a vzala ma do Soho na drink. Vypili sme fľašu Krug Champagne a spomínali sme, ako nám bolo spolu skvele všetkým trom. Myriam je do utorka v Emirátoch, obídeme sa, čo je škoda. Spomínali sme, ako by nám bolo aspoň 60. Potom sme sa doviezli taxíkom naspäť do hotela, tu ma Esther vysadila a odišla sa domov vyspať. Ja sedím v pyžame na kraji postele, nohami šúcham po mäkkom koberci a márne sa snažím neplakať.

Prečo sa zrazu cítim taká stará? Je to únavou z toho, že bojujem s veternými mlynmi? Že vlastne neviem, s čím? Sama so sebou? S nutkaním to vzdať? A bojujem vôbec? Ak áno, prečo vlastne? Mala by som vôbec bojovať? A za čo?

Niekedy mám pocit, že musím byť dievčatám na smiech. Som dospelá žena s dvomi deťmi, mám už skoro 40 a nie som včerajšia. Všetci o mne vždy hovorili, že som strohá, rozumná, vecná a rezervovaná a viem sa rýchlo otriasť z akejkoľvek nepríjemnosti a z akýchkoľvek ťažkostí. Vraj rýchlo „emočne regenerujem“. Ja mám pocit, že to asi hovoria o nejakej inej bytosti.

Cítim sa unavená, vyčerpaná, použitá. Tá sila, ktorú nazbieram pri deťoch, z ich smiechu, na koňoch, pri behu alebo na baletných špičkách sa stratí okamžite, ako si spomeniem na Teba a „ten“ pohľad…

Marcel Proust povedal, že za lásku je zodpovedná naša predstavivosť, nie druhá osoba. Bola za moju lásku zodpovedná moja predstavivosť? Zhmotnil sa Tvoj hlas, ktorý som prvý raz počula v slúchadlách, do niekoho, do koho som sa zamilovala – ale kto nemal nič spoločné s tým, kým Ty v skutočnosti si? Je možné, že som na to neprišla celých dlhých desať rokov? Že som Ťa považovala za silného, hrdého, láskavého, láskyplného, nebojácneho, pevného, ochraňujúceho, rovnocenného a rovnocenne sa vnímajúceho, milujúceho a spoľahlivého, žičlivého partnera a muža, môjho drahého manžela, ktorý stojí pri mne, vedľa mňa, za mnou aj predo mnou, ale nikdy nie podo mnou alebo nado mnou – a Ty si sa zrazu ukázal ako slabý, závislý, závistlivý, nevyrovnaný, nespoľahlivý, spupný, samoľúby, zranený, urazený, ponížený, zlostný až nenávidiaci muž? Bola som pre Teba nedostatočne „mäkká“? Nedostatočne „ženská“? Nedostatočne bezhranične a bezpodmienečne Ťa obdivujúca? Bola som málo „nová“? Málo som sa zvonivo smiala? Prišla Ti do cesty žena, ktorá toto všetko ponúkla práve vtedy, keď si zažil svoj pád a moje ruky a moje objatie Ti už zrazu neboli dosť láskavé?

Alchýmia bozku vraj tkvie v tom, že bozk, ktorý si len predstavujeme, je oveľa viac, ako hodiny reálneho milovania. Ja vlastne nebojujem. Ja tieto dlhé mesiace len ticho som. Mňa vlastne vyčerpáva to čakanie, kedy si už zase predstavíš, ako asi chutí ten môj.

Dobrú noc z Londýna, kdekoľvek si.

     Tvoja drahá manželka

Bastet

Drahý môj manžel!

Ako sa máš? Čo robíš? Aký si mal víkend? Rozlišuješ vôbec dni? Máš poňatie, že sú pracovné dni, a že je víkend, alebo žiješ jednu veľkú príjemnú dovolenku? Si niekde, kde je teplo, alebo sa pozeráš na studený oceán? Raňajkuješ papáju a mango, alebo pozeráš na zasnežené hory a uchlipkávaš jazmínový čaj? Alebo nebodaj pozoruješ prístav a piješ horúcu kávu v ruchu áut, klaksónov a takmer nepočuteľnej melódie tanga?

Ja s deťmi sme strávili víkend u Evy. Martin bol od piatku v Prahe, tak sme si užívali bezstarostný čas bez mužov, deti sa hrali, smiali, kúpali a kŕmili sa nanukmi a pizzou. My dve sme pili rosé, krémovali si nohy a dojedali po nich suché pizzové okraje a tyčinky. Eva zhodnotila, že som málo rázna. Za moje sebaovládanie by sa vraj nehanbil akýkoľvek učeň zen-budhizmu a vraj nie je normálne, aby som fungovala len čisto mechanicky a vkuse čakala „nastúpená pri dverách ako Matka Tereza s dvomi deťmi na rukách“. Povedala mi, že mám byť „autentická“. Podľa nej to teda predovšetkým znamená byť „autenticky nasratá“. Vraj som totálna svätica, že toto celé zvládam „takto“ (Ako?), a vraj mi to úplne zaťahuje emocionálnu ručnú brzdu. Veľmi Ti zazlieva, že „miesiš osudy štyroch ľudí ako cesto podľa svojho rozmaru“. Počúvala som ju s úsmevom a v hlave mi bežalo, že vlastne neviem, či už som tak ďaleko s tou emocionálnou brzdou, alebo to je iba to talianske rosé a teplo.

V noci som sa ale zamýšľala nad tým, v čom som robila chybu. Myslela som si, že odkedy sme si vtedy pred dvomi rokmi povedali, že sa ideme viac snažiť, že naozaj robím najlepšie, ako viem. Bola som presvedčená, že žijeme dobrý život, obaja. Áno, hádali sme sa. Aj kvôli blbostiam. Nemali sme vždy rovnaký názor ani na dôležité veci. Vedeli sme si povedať svoje, a vedeli sme aj mlčať. Najmä Ty. Vždy si vedel mlčať a ja som to neznášala, vedel si, že to neznášam a Tvoje ticho bolo kruté a vytrvalé. Vždy som za Tebou prišla prvá, spomínaš si? Vždy som Ťa prišla prosiť, aby si sa so mnou rozprával. Možno to bola chyba, ktovie. Ale naozaj som mala vieru, že minimálne za posledný rok ideme len nejakou náročnejšou cestou, že sme kdesi zišli z chodníka, ale keď prejdeme kamením, kosodrevinou a strminami, že ho opäť nájdeme a pôjde sa nám ľahšie. Hlavne som čakala, kedy nás už prestane stresovať Tvoja práca, to náročné obdobie, ktoré Ti síce prinieslo obrovský úspech, ale riziko úspechu, ako vieme, predstavuje tlak – tlak na stále lepší výkon, na sebavedomie, na integritu, na hodnoty, na dušu, na všetko… Ani netušíme, že žijeme v podvedomom strachu, že keď/ak sa to raz celé rozsype, kto vlastne potom budeme? A ako potom pôjdeme ďalej a kam?

Možno teraz, po tých mesiacoch prežitých v pocite opustenosti, bolesti a strachu mám viac síl, aby som sa obzrela a našla odvahu naozaj vidieť.

Bol si sklamaný z reálneho života, aký sme spolu žili, alebo si bol sklamaný z nesplnenia očakávaní, aký život (by) si mohol žiť?

Dnes všetci automaticky očakávame, že máme žiť stále lepšie. Veď napĺňať svoje túžby a žiť sny hádam nikdy nebolo jednoduchšie. Máme na všetko toľko možností! Toľko priestoru! A tak si nárokujeme žiť šťastnejšie životy. Zaslúžime si byť šťastnejší, nie? Iba jednoduché domáce šťastie nám nestačí. Musíme si plniť sny. Aj tie sny, že my budeme robiť šťastnejšími iných, ktorí toho šťastia majú menej, lebo sa nenarodili tak dobre ako my.

A tak nás ani tak netrápi to, čo sa nám v živote stane, ako skôr to, ak sa nám neplnia naše očakávania, čo by sa nám v živote diať malo… Akoby ľudia svojimi automatickými „nárokmi na šťastie“ ospravedlňovali svoje odchody. Svoju malú výdrž. Svoju nespoľahlivosť. Svoju väčšiu ochotu opúšťať. Svoju sebeckosť. Ale veď to by nemalo byť tak? To predsa nie je, či nemôže byť správne? Kedysi bolo hanbou z manželstva odísť. Mám sa dnes hanbiť ja za to, že túžim v mojom manželstve ostať?

Spomenula som si na našu svadobnú cestu na Santorini. Išli sme vtedy za ruky dolu uličkami a popred nás prebehla čierna mačka. Ja som sa strašne zľakla. Neznášam mačky od malička, a čiernych sa bojím ako čerta, mám to po babičke a viem, že je to smiešne a na takú vzdelanú a rozhľadenú ženu neadekvátne, iracionálne a spiatočnícke. Videl si ale, že je zle, potili sa mi ruky a slzy som mala na krajíčku. Zaviedol si ma teda do taverny, objednal víno a googlil si všetky možné povery o čiernych mačkách, len aby si ma ukľudnil. Najviac sa nám páčila tá, že keď popred človeka prebehne čierna mačka, zoberie so sebou všetko zlo, čo ho na tej ceste čakalo.

Večer, keď sme ležali v posteli, držal si ma zozadu ako lyžičku, hladkal si ma prstom po čele a povedal si mi, že táto mačka je požehnanie nášho života. Že nás dvoch čakajú spolu úžasné roky. Že teraz, ako manželia, už budeme všetko.

Najlepší priatelia, milenci, intelektuálni partneri, príbuzné duše, komplici v roztopašnosti, humore a láske k životu. A manželia. Navždy. 

Zaspala som vtedy načúvajúc šumeniu mora, vetru, čajkám, tvojmu pokojnému hlbokému hlasu… A s pocitom dôvery v každé slovo, ktoré si povedal.

Ako teraz zaspávaš ty? Nechýba Ti domov? Jeho vôňa? Tie známe zvuky malých, rutinných úkonov – hukot čajníka, cinkanie umývaných príborov, zvuk práčky, bosé detské nohy cupotajúce po dlážke, vysypávané kocky Lega a kňučiaci pes, ktorý sa dobýja za tebou do kúpeľne? Nechýba Ti toto všetko, čo Ti nedá žiadna hotelová ani Airbnb izba?

Si ešte stále rád, že si preč?

Prajem Ti dobrú noc, kdekoľvek si.

Tvoja drahá manželka

 

Znesiteľnejšia ľahkosť bytia

Drahý môj manžel!

Asi už vieš, že Tvoja mama si zlomila ruku. Šmykla sa na schodoch, ale otec to klasicky zhodnotil, že bola jednoducho nešikovná – ako vždy, keď ho nemá nablízku. Doťahovali sa celý čas, ako som za nimi prišla včera skoro ráno s deťmi, a potom v kuchyni chystala raňajky. Vypila som narýchlo čaj a radšej som vybehla na kone. Ešte cez záhradu som ich počula, ako sa doťahujú, ako otec čosi mrmle a ako ho mama so smiechom karhá, že by si už mohol zvyknúť, že už nie je generálny riaditeľ, ale dvojnásobný dedko a inžinier na dôchodku.

Musím sa priznať, že keď ich teraz počúvam, uvedomujem si, že tie ich nekonečné prekáracie dialógy vnímam inak. Už mi nevadí, ako sa rozprávajú, lebo pod tým povrchom zdanlivej tvrdosti a otcovho veliteľského tónu vnímam starostlivosť a láskavosť, akú som tam predtým nepočula. Neviem prečo. Možno som sa im v tej svojej súčasnej zraniteľnosti a osamelosti viac otvorila. Možno som prestala byť taká strašne zameraná na to, aby ma nikto vnútri nezranil (no…). Teraz, keď som u nich, je mi tak dobre a uvoľnene, že sa často pristihnem, ako snívam. Hľadím cez privreté oči na oblaky a zabúdam, že ma niečo trápi. Niekedy mi tie ich dialógy pripomenú nás dvoch. Niečo v tóne Tvojho otca prebudí spomienku na Teba, pocit, ktorý sa vyšplhá stenami žalúdka až do úst a ja prehĺtam nahorklé sliny a žmurkám očami, akoby som to mohla rýchlo odohnať preč. No ako mesiace bez Teba plynú, kým sa vedome nezameriam na to, čo bolo, alebo na to, čo nie je, začínam žiť to, čo je. S väčšou a znesiteľnejšou ľahkosťou bytia.

Dnes som podvečer stála v záhrade. Pozerala som na rozkvitnuté jablone v sade a polievala som otcove nové tuje a maminu skalku. V zapadajúcom slnku sa v prúde vody robili dúhy, mokrá zem voňala a kdesi v dedine sa prekrikovali dva kohúty. Mala som zrazu déjà vu. Takto nejako som sa cítila, keď som bola malá a svet bol jasný, zrozumiteľný a bezpečný. Totálne ma to premklo, tá radosť z toho, že stačí málo a vieme porozumieť tomu, čo potrebujeme, aby sme boli spokojní a šťastní. Že vlastne nepotrebujeme robiť veľkolepé gestá a hovoriť si denne veľké vyznania lásky.

Uvedomila som si, že ako manžel si za tie roky pre mňa robil mnohé veci. Chystal si mi prekvapenia, pozorne si počúval, čo sa mi páči, čo by som chcela zažiť, čo by ma potešilo… A potom, po čase, niekedy aj bez dôvodu, keď som to nijako nečakala, si mi to vytúžené, alebo len spomenuté, plnil. Bolo to ohurujúce! Úžasne lichotivé pre každú milujúcu manželku i ženu. Ale miestami to začalo byť náročné… Niekedy som cítila výčitky, že Ti to rovnako nevraciam nazad. Že Ťa tak nesledujem, nepozorujem, nemám zmapované všetky Tvoje túžby… Alebo, čo je horšie, že na tie, ktoré zmapované mám, nemám jednoducho možnosti… Z toho nebolo cesty von. Možno to vyzeralo ako moja letargia, možno ako vrcholná rozmaznanosť a rastúce nároky. Ja som to ale vôbec takto nevnímala. V každom prípade to začalo byť nevyrovnané skóre.

Kdesi veľmi, veľmi hlboko vo mne sa občas ozýval tichý hlas, ktorý som si však dovolila vypočuť až teraz. Bolo to ťažké ho počúvať, aj pre mňa. Napísať to je ešte horšie. Ale musím sa toho hlasu v sebe zbaviť tým, že mu dám priestor. Jednoducho mám dojem, že niekedy si tie gestá robil aj, alebo najmä, pre seba. Pre svoj pocit, že si „dobrý“. Akoby Ťa tešilo ma tešiť, ale ešte viac Ťa tešilo byť „Pánom Úžasným“ vo svojich vlastných očiach. Akoby Ti to dvíhalo sebavedomie. Akoby si stál na nejakom divnom pódiu a pred neviditeľným obecenstvom sa kúpal v obdive, že si mi dokázal uspokojiť moju túžbu, moju domnelú márnivosť. Akoby môj obdiv, môj úžas, moje prekvapenie dokázali uspokojiť Tvoje ego. Mňa si obdaroval, mne si denne hovoril a písal, ako nesmierne ma miluješ, ale kŕmil si tým svoje vlastné ego. Nakoľko sa dá vydržať táto hra, keď sa hercovo ego unaví? Keď sa k slovu začne pýtať jeho duša? Keď už niet síl na hru? Keď sa javisko ega pred svetom prepadne?

Vymenila by som všetky tie slová a darčeky za chvíle našich spoločných ciest, kedy sme si lásku vyznávali spoločným bytím, vo vetre, daždi, slnku, pozerajúc na more a hviezdy. Keď sme boli samými sebou.

Keď som dopolievala záhradu, neodolala som a nabrala som si do rúk mokrú zem. Ovoniavala som ju so zavretými očami. Toto ma učila moja starká. Že zem je všetko. Z nej sme vzišli, vďaka nej žijeme a do nej sa raz vrátime. A že všetko má svoj čas a zmysel. Aj prázdnota, aj plnosť. A že každé semienko vzíde, keď príde jeho čas.

Tvoja mama došla za mnou na záhradu. „Nemôžeš byť zodpovedná za to, ako si kto skrúca osud,“ povedala mi. Spolu sme sa potom vrátili do domu. Tvoj otec čítal chlapcom rozprávku a jediné, čo v tom dome chýbalo, bola Tvoja prítomnosť. Kiež by si to konečne začal vnímať.

Nech je Ti dobre, ako sa len dá, kdekoľvek práve si.

Tvoja drahá manželka

Nepobozkaná

Si zodpovedná, systematická, rázna a nepanikáriš v kríze. Si vytrvalá a húževnatá. Si spravodlivá bojovníčka za všetky dobré veci sveta. Si ako pitbull, čo zahryzne do dreva, všetky štyri laby mu visia vo vzduchu, ale drevo nepustí ani za svet.

Si inšpirujúca, múdra a cieľavedomá. Si intenzívna. Si raketa veľkého doletu.

Si citlivá, empatická a ľudská. Si silná, a pritom krehká a nežná zároveň. Si horúca ako káva.

Si tak nesmierne prísna na seba samu.

Si moje slnko. Si radosť môjho života. S tebou chcem byť, vychovávať naše deti a strážiť oheň nášho domova. Si hodna toho, aby som ťa navždy chránil a miloval.

Drahý môj manžel!

Dnes bolo 1.mája. Pozerala som cez deň z okna na našu čerešňu. Chlapci pod ňou behali bosí po tráve a hodiny sa naháňali s Aljaškou. Ten pes je požehnanie našej rodiny, bez nej by sme toto všetko zvládali oveľa horšie. Som rada, že si ju vtedy priniesol! Je taká múdra, taká starostlivá a tak chlapcov stráži, ako keby si ich adoptovala. Sleduje ich každý večer, kam sa pohnú, ešte aj na záchod s nimi ide. A nechápem, ako je to možné, ale učí ich umývať si zuby podľa nejakých jej vnútorných hodín. Minule Viktora chytila za pyžamo a donútila ho vrátiť sa do kúpeľne a doumývať si zuby poriadne ešte raz. Smiala som sa, až mi slzy vybehli. Dnes som ich sledovala, ako sa smejú, bláznia a váľajú po tráve a pozerala som pritom na tú rozkvitnutú čerešňu… A prišlo mi strašne smutno.

Ale neboj sa, nechudáčkujem sa. Snažím sa byť praktická a vecná. Starám sa o to, aby chlapci mali pocit, že je všetko také, aké to poznajú. Dodržiavame dennú rutinu. Chodíme ráno do školy a cez víkend ku kamarátom a k babkám a dedkom tak ako doteraz. Zaplatila som všetky krúžky až do konca školského roka. Vyšlo mi to ozaj natesno, ale snažím sa udržať ich mikrosvet čo najviac stabilný. A zaplatila som im aj dva tábory na leto. Som odhodlaná vydržať a zariadiť veci tak, že to celé zvládnem, ale – úprimne – neviem, dokedy mi to pôjde. Je to strašne ťažké všetko ťahať samej. Myslel si niekedy na to?

Zháňam dobré zákazky a prácu, kde sa len dá. Ako som Ti písala, chystám sa na ten job do Londýna. Ešte presne neviem, o čo pôjde. Robia okolo toho strašné tajnosti, vraj si to povieme osobne v kancelárii, žiadne posielanie dokumentov cez mail. Začína sa mi to páčiť! Je to vzrušujúce, konečne sa po rokoch na niečo pracovné naozaj tešiť. No a vymysleli sme s Natašou nejaké vzdelávacie kurzy, ktoré by sme mohli spolu robiť. To by som mala ďalší zdroj príjmu a ešte by som aj mala pocit, že robím niečo dobré a užitočné pre ľudí. Podľa mňa to bude fajn, ale potrebujeme ešte dotiahnuť detaily. Musíme sa časovo zosúladiť, lebo Nataša má toho fakt veľa. Takže, ako vidíš, nezaháľam a snažím sa! Vymýšľam, čo sa len dá. No a popri tom sa starám aj o dom, iba trávnik som ešte nepokosila. Mám rada mäkkosť tej vyrastenej trávy naboso, poznáš ma. V tomto jedinom so smiechom využívam, že tu nie si. Aj keď… ale to je vlastne jedno.

Zuza sa mi minule smiala, že mám v zadku vrtuľu, že ju by to nebavilo vkuse behať a niečo riešiť. Vraj by som sa aj ja mala občas zastaviť a oddychovať, lebo z toho budem za chvíľu strhaná, vráskavá a depresívna. Nuž, jej nič z toho rozhodne nehrozí. Stretli sme sa na chvíľu na káve, nevidela som ju, odkedy tu bola naposledy. Bola vysmiata, upravená, vlasy čerstvo od kaderníka – ale obliecť sa stále nevie. Vkus si naozaj človek nekúpi za žiadne peniaze. Niekedy si myslím, že sa so mnou stretáva len preto, aby videla, čím nie je – alebo mne ukázala, čím som ja mohla byť – neviem sa rozhodnúť. V každom prípade, o dva dni s Vilom a deťmi odlietajú.  Mám pocit, že každý niekam odchádza, len ja tu ostávam ako kôl v plote.

Cítim sa strašne sama.

Keď som sa dnes zobudila, ešte sa len brieždilo. Ležala som v posteli a pozorovala rodiaci sa deň. Z tej našej milovanej čerešne snežili lupienky kvetov a drozdy spievali ako odušu. Objímala som vankúš a snažila som sa neplakať. A odpustiť Ti. Odpustiť sebe. Pod tou čerešňou sme stávali posledné roky každé prvé májové ráno. Trval si na tom rannom prvomájovom bozku ako na svojej dennej horúcej rannej káve. Bozk a behanie po tráve naboso. Smiali sme sa a bola to radosť, akú si pamätám len z detstva.

Otvoril si mi srdce. Pocítila som pri Tebe energiu ako nikdy v živote predtým. Teraz necítim takmer žiadnu. Stále som neprišla na to, kde sa stala chyba. Akoby Ťa zabolelo nejaké staré bolestivé zranenie a ty si pocítil hlbokú a naliehavú túžbu zraniť mňa.

A tak sedím tu, sama v našom dome. V tej tme na dvore tuším našu čerešňu a snažím sa nemyslieť na to, že dnes som ostala nepobozkaná.

Opatruj sa mi tam, kde si.

Tvoja milovaná manželka

Odvrátená strana Mesiaca

Drahý môj manžel!

Píšem už zase neskoro v noci, ale cez deň na písanie nie je priestor ani čas. Celý víkend som hodiny triedila papiere z pivnice. Volali mi z agentúry – a ponúkli mi job. Nie iba bežný preklad, ale normálny, seriózny, veľký job – a navyše v Londýne. Nemohla som tomu uveriť, veď také zákazky už v podstate neberiem. Však sám vieš, že odkedy sa narodil Viktor som v zahraničí netlmočila viac ako päťkrát. Vyšla som z cviku, viem to, ale nebrali nijaké moje argumenty. Vraj je to v poriadku, mám stále meno, pristúpia na všetky moje podmienky. Mám silné podozrenie, že sú za tým Hana s Esther. Hane som totižto musela povedať pravdu: že už v podstate nemám žiadnu finančnú rezervu a potrebujem začať seriózne robiť. Keď som jej prezradila, že odkedy si odišiel, na spoločnom účte ostalo na splátky a účty len na pol roka, myslela som, že ju budem buď resuscitovať, alebo rovno vyvesím Tvoje parte, lebo nemám pochybnosti o tom, že ak je na svete človek, ktorý by Ťa vedel vypátrať, tak je to práve Hana. Neboj sa, našťastie pre Teba to predýchala. Skonštatovala len, že už dávno vie, že nie som normálna, a že ak ma raz niečo zahubí, tak sú to moja lojalita a totálna naivita v jednom.

Myslíš, že som naivná? Prečo nazývame niekoho, kto verí ľuďom naivným? Nie je normálne, že keď sa človek zamiluje, hlboko a skutočne, a úprimne sľúbi tomu druhému ostať s ním navždy, viera a dôvera sú nevyhnutné k tomu, aby žil šťastný a pravdivý život? Ako sa ma môže niekto opýtať, prečo som Ti „tak verila“? Prečo som verila v lásku?

Môj terapeut mi minule radil, že „nemám svoj problém intelektualizovať“. Niektoré veci a situácie sa vraj nedajú pochopiť rozumom. Jednoducho ich nie je možné rozobrať, zanalyzovať, vysvetliť a porozumieť im. Je možné ich len vnímať, prefiltrovať cez seba, prijať ich existenciu, akceptovať, že sú, aké sú. Nebojovať s nimi. Tak sa celé dni a týždne snažím cez seba filtrovať emócie. Chceš vedieť, aké prišli? Všetky.

Strach.

Strach z odmietnutia. Strach zo zlyhania. Strach z toho, že už Ti nie som dosť dobrá. Strach z toho, čo bude. Strach z opustenosti. Strach z toho, čo povedia ostatní – to, kým som v komunite našich priateľov a známych som predovšetkým vďaka Tebe, pretože sú to hlavne Tvoji priatelia, kolegovia a známi. Môj status medzi nimi určilo to, kým som vo vzťahu k Tebe. Kým budem, ak nebudem Tvojou milovanou manželkou?? Kam vlastne budem potom patriť?

Ľútosť.

Ľútosť za tým, čo bolo a už nebude. Ľútosť za tým, čo sme ešte spolu mohli zažiť a už nezažijeme. Ľútosť za tým, kam všade sme si sľúbili, že spolu pôjdeme, čo chceme spolu vidieť – Afriku, Nepál, Patagóniu – a už neuvidíme. Ľútosť, že už nebudeme spolu žiť ako dvaja milujúci sa rodičia našich úžasných a milovaných detí.

Smútok.

Smútok, že nám to nevyšlo. Smútok, že som zlyhala. Smútok, že som nedokázala byť takou, akú by si mal stále v úcte, ktorú by si tak nesmierne miloval, a s ktorou by si stále túžil byť. Smútok, že naše deti budú žiť nešťastné a ponevierajúce sa od jedného milovaného človeka k druhému. Smútok, že sme zlyhali ako rodičia.

Sklamanie.

Sklamanie z toho, že som nevidela, kam to speje. Sklamanie, že som do poslednej chvíle verila, že nás čakajú dlhé spoločné roky, a že sme to náročné obdobie, ktoré sme nedávno nechali za sebou, zvládli. Sklamanie, že som asi nerobila dosť. Sklamanie, že si sa neodhodlal ísť spolu so mnou na párovú terapiu, aby sme sa pokúsili porozumieť jeden druhému a pochopiť, ako sa rokmi zmenili naše očakávania a potreby a pokúsili sa ich napĺňať po novom.

Hnev.

Hnev, že si to vzdal. Hnev, že si ušiel a zbavil sa zodpovednosti. Hnev, že si ma opustil. Hnev, že si sa mi otočil chrbtom. Hnev, že si nás opustil, vykašľal sa na mňa aj chlapcov a nechal si nás napospas osudu, pocitom sklamania a toho, že nie sme dosť dobrí, aby si s nami ostal. Hnev, že si to urobil nielen mne, ale že si to urobil našim synom. Hnev, že sa tváriš, ako keby som ja bola tá hlúpa, ktorá je všetkému na vine a nepochopila, že Ty si už niekde inde. Hnev, že mňa považuješ za pôvodcu všetkého zlého v Tvojom živote za posledné roky. Hnev, že si ma označil za niekoho, kto nikdy nestál po Tvojom boku a nikdy Ťa nepodporil v tom, čo chceš a o čom snívaš. Hnev, že sa správaš ako nedospelý chlapec, a že sa tváriš pred všetkými, že Ty si úplne v poriadku.

Zmierenie.

Prekvapila som Ťa? Ale áno. Prichádza aj zmierenie. Miestami. Pretože teraz vidím všetko. V tom, čo si urobil, keď si odišiel, vidím to, čo si mi doteraz nikdy neukázal. Vidím, aký naozaj si – nie za akého som Ťa ja celé tie roky pokladala. Vidím, kým si celý čas bol. Vidím odvrátenú stranu Mesiaca. Nespoľahlivosť. Klamstvo. Podvádzanie. Nenávisť. Zlosť. Závisť. Pôžitkárstvo. Sebectvo. Narcizmus. A tie najväčšie a najťažšie otázky prichádzajú až práve teraz.

Ak mi ukazuješ to, aký naozaj si, vo svojej celistvosti, aj s tým, že si ma zradil, ublížil mi, porušil sľub, ktorý si mi dal, klamal, oklamal ma, sklamal ma, aj nenávidel ma – a ja Ťa aj tak napriek tomu presne takého celého prijmem – čo to potom znamená? Je to moje zúfalstvo? Moja hlúposť? Moja naivita? Manipulácia? Ale čoho? Teba? Seba samej?

A čo keď je to absolútne prijatie?

A ešte jedna vec: to, že TY SÁM si sa mi cez toto všetko ukázal taký, aký naozaj si, nie je to aj o Tvojej dôvere, že Ťa prijmem takého, aký skutočne si?

Do I trust You enough to show You all of Me? I ask myself.

Zamyslel si sa niekedy nad tým?

Opatruj sa mi.

Tvoja drahá manželka