Akí sme boli

„Môj muž mi oznámil, že už so mnou nemá chuť byť. V priebehu ani nie dvoch mesiacov sa zosypal náš vzťah aj naše manželstvo, ktoré trvali dokopy desať rokov. Dal výpoveď v práci, vybral peniaze z účtu, zbalil si veci a odišiel cestovať a užívať si život po svojom. Prevrátil život hore nohami sebe, mne aj našim deťom. Po počiatočnej, zotrvačnej stručnej a vecnej komunikácii sa zrazu odmlčal úplne. So mnou vraj už nemá chuť nič zdieľať. Píše sporadicky na sociálnu sieť a posiela správy na mobil staršieho syna. Netuším, kde je, čo robí, s kým, prečo, ani ako to bude ďalej.“

Drahý môj manžel,

toto som dnes napísala Lene.

Keď som v schránke videla obálku s jej písmom, bolo mi všetko jasné. Keď Lena napíše list, jej telepatické antény zachytili signál. Je to niečo medzi nebom a zemou, ako keď ju človek počuje hrať na klavíri. Nie je jasné, odkiaľ sa to berie, ale je to nespochybniteľná sila a autorita, ktorú poslúchne každý, kto je v jej dosahu. Bez výnimky.

Pamätáš si, ako som ju prvý raz stretla? Bolo to v decembri 2009, volala som Ti z letiska v Glasgowe, že sa neviem dostať domov kvôli mrazivému počasiu. Rušili sa lety, všade vládol chaos, ľudia nervózne kričali, strkali sa, predbiehali a hádali, kto bol kde prvý a na čo všetko má nárok. Bola som unavená, vymrznutá a zúfalo som potrebovala spať. Myslela som si, že zaspím postojačky! Čudovala som sa, že ma zmohlo trojdňové tlmočenie, ktoré bolo úplne o ničom, klasika, nič nepredvídané, proste rutina. A pritom cestou na letisko som ledva ťahala kufor, nohy aj seba samu, bola mi strašná zima a ruch okolo mi pripadal ohlušujúci. Potom som ju zbadala. Stála medzi všetkými tými ľuďmi a pozerala na mňa. Vysoká, chudá, s bielymi vlasmi, vyčnievala ako maják. Mala som pocit, že všetko ostatné zastalo. Pristúpila ku mne a povedala mi „Mala by si si sadnúť, malému to tu nerobí dobre.“ Absolútne som nechápala, ale nechala som sa poslušne zaviesť k sedadlu. Doteraz neviem, ako sa jej podarilo nájsť v tom chaose voľné miesto. Podľa mňa jej jednoducho stačil pohľad, ľudia ju poslúchli, len pohla očami. Povedala mi, že som tehotná a mala by som si oddýchnuť. Sedela som, pozerala na ňu dohora ako na zjavenie a môj mozog sa zastavil ešte skôr, ako si ho potom o necelý rok so smiechom prvý raz nazval dočasne vykojeným. Zachránila tam nielen moje začínajúce tehotenstvo, ale najmä mňa samu, lebo nebyť jej, myslím, že by som tam nakoniec zahynula hladom, smädom a vyčerpaním, neschopná sa o seba postarať. Že nízky tlak a anémia! Pche.

Nuž a táto žena, moja Lena, bytosť žijúca mimo bežnej všednosti nás ostatných, mi teraz z ničoho nič napísala len jednu vetu: „Pomenuj, čo sa stalo. Lena.“

Keď som to napísala na papier, akoby sa všetko okolo mňa scvrklo. Celý ten neznesiteľný čas bez Teba sa cvrkol do týchto siedmich viet. Všetky myšlienky, ktoré som nevedela zastaviť, všetky možné pocity, ktoré ma denne napĺňali od momentu ranného precitnutia až po moment, kedy sa mi v noci podarilo zaspať, všetky zrazu zmizli.

Problém je, že keď žijeme so silným a vrúcnym citom v srdci, myslíme si, že je to akoby „čistá emócia v tekutom skupenstve“. Ale akosi prehliadame jej obsah – naše myšlienky, spomienky, túžby a sny, ktoré v nej plávajú ako ryby v mori. A keď potom táto emócia, tento cit pominie, akoby more vyschlo. A myšlienky, spomienky, túžby a sny zrazu nemajú v čom plávať… trepocú sa ako ryby na suchu. Najprv živelne, náhlivo a zúfalo, akoby to mohlo pomôcť. Každým ďalším pohybom však vládzu menej. Po čase už nemajú silu na nič.

Všetko sa akoby scvrkne do malého bodu. Do malej bodky. A je koniec. Hoci podaktorí tvrdia, že začiatok.

Tak pomenúvam, čo sa stalo. Zabudli sme na seba. Zabudli sme, akí sme boli. Zabudli sme, kým sme boli. Zabudli sme, kto si ty, a kto som ja.

Kým som bola kedysi?

Tvoja drahá manželka

Vlna

Drahý môj manžel!

Prepáč, že píšem až dnes, ale zabudla som Ti minule spomenúť, že cez víkend tu budú Esther a Myriam. Nemala som čas sadnúť za počítač.

V piatok som odovzdala preklad a pred odchodom na letisko som akurát stihla odviezť deti k Tvojej mame na chalupu. Chlapci sa strašne sa tešili, na Záhorí je teraz krásne, všetko kvitne a Leo bol nadšený, že pôjdu na kone. Ako sme zastali, chalani vyleteli z auta rovno do sadu. Tvoja mama ich ledva zahnala do domu, aby sa najedli. Navarila im perkelt s haluškami a nakúpila nanuky, vieš si predstaviť, boli celí bez seba.

Musím povedať, že Tvoja mama je teraz strašne zlatá. Teda, nie, že by predtým nebola, nemyslela som to tak. Ale teraz je zrazu taká… no… iná. Proste už nie je ku mne len zdvorilá, ale akoby sme si boli oveľa bližšie. Navzájom. Neviem Ti to opísať. Jednoducho sa niečím zmenila. Má v sebe pochopenie, aké majú len ženy, ktoré VEDIA. Akoby nielen tušila, ale dokonca presne vedela, čo prežívam a vytvorila s tou mojou vystrašenou ženskosťou akúsi tichú, ale pevnú alianciu. Nič nevyzvedá, ale vidím, že tuší, že niečo nie je v poriadku. Ja som ticho a ona zatiaľ to moje ticho toleruje. Neviem dokedy. Pozeráme sa jedna druhej do očí, ona ma zavše pohladká po pleci alebo po chrbte a s úsmevom mi povie, že nemám zabúdať jesť a piť. „Aj vodu, zlatko.“ Potom sa smejeme a začneme riešiť deti a praktické veci.

Vieš, ja sa snažím dodržiavať, čo si vravieval: nevešať ľuďom na nos, čo človek žije, veď žiť a zdôverovať sa máme sebe navzájom, lebo my dvaja sme pre seba dôležití – lenže, toto už vlastne asi neplatí, či…? Takže, keď sa ma na Teba niekto pýta, čo býva skoro denne, s úsmevom zahováram, že máš toho veľa, alebo že oddychuješ, alebo že sa konečne venuješ veciam, na ktoré si celé tie roky nemal čas. Niekedy je to trochu náročné, ale zväčša sa mi to darí bez väčšej námahy. Zasmejeme sa, každý povie, že sa Ti hádam ani nemohlo stať lepšie, a že by s Tebou menili aspoň na istý čas určite. Ale potom sa začnú vypytovať, kde vlastne si, a to ja už nedávam. Rýchlo sa ospravedlním, že sa ponáhľam za deťmi a prehŕňajúc sa v kabelke zakrývam slzy. Neviem im povedať, že vlastne nemám tušenia. Zatiaľ to celé prekukol iba Boris, ale keď ma videl plakať, povedal, že sa porozprávame, až keď budem vládať, čo sa teda zatiaľ ešte nestalo. Pravidelne mi odvtedy posiela kontrolné smsky a pýta sa, či som v poriadku a či niečo nepotrebujem. Ešte som nenašla odvahu na stretnutie, lebo sa bojím, že sa zosypem. Predsa len, iné je revať pred svojou najlepšou kamoškou, a iné pred najlepším kamarátom svojho muža. Lenže vzhľadom na to, že ho to ešte stále neprešlo a stále sa ozýva, predpokladám, že raz sa rovno dovalí s fľašou Brunella a nebudem mať na výber. Dovtedy vždy odpíšem, že som v poriadku, a aby pozdravil Emu a deti.

Ale, aby som sa vrátila k babám. Bolo to také úžasné byť zase s nimi a spomínať na naše časy v Londýne! Mysleli sme, že pôjdeme do Piešťan, ako sme chceli podľa úplne najpôvodnejšieho plánu. Namiesto toho sme celý víkend sedeli na záhrade pod čerešňou, pili a rozprávali sa. Konečne to vyšlo, lebo sme boli dohodnuté už trikrát, ale vždy do toho niečo prišlo. Raz Esther dostala urgentný preklad nejakých strategických dokumentov k Brexitu, v telefóne mi hystericky vysvetľovala, že to aj tak nebude stíhať, ani keby robila 20 hodín denne napojená na kávovú infúziu, lebo je toho strašne veľa. Smiala som sa jej, že to asi nakoniec aj robila, lebo v správach nič o viaznucich rokovaniach kvôli chýbajúcim podkladom nehovorili. Druhý raz sme už mali dohodnuté tie kúpele, ale nakoniec som to zase musela zrušiť, lebo Myriam letela so šéfom do Emirátov, no a tretí raz mal malý Amir kiahne. Taká som bola šťastná, že naozaj prídu, že som išla na letisko, ako keby som mala policajný sprievod. Bohužiaľ, policajný sprievod som nemala, ale policajný radar sa činil. Predpokladám, že príde pokuta, už som len zaregistrovala blesk. Ale budem na fotke vysmiata!

Chcela by som Ti povedať, že Ťa baby pozdravujú, ale vlastne to tak nie je. Ony jediné sa na Teba nevypytovali. Hneď na letisku ma zahrnuli taškami z Duty Free, v jednej tri fľaše Dom Perignon Rosé, v druhej Ron Zacapa s Diplomáticom a v tretej asi 10 rúžov a trojo očných tieňov. Stála som s nimi v príletovej hale a plakala som – ale nie od smútku a sebaľútosti, ale od toho, aké je ľahké pozabudnúť na ľudí, ktorí človeka majú radi, keď sa sústredí len na to, čo žije a nie je schopný a ochotný prekonať svoju lenivosť, pohodlnosť, či hanbu. Mala som za nimi chodiť viac. Nemala som sa tak odtrhnúť od toho, čím som bola, kým sme sa my dvaja spoznali. Nemala som na seba zabudnúť, nemala som poslať seba samu na druhú koľaj. S týmito babami som žila 5 ťažkých, ale krásnych rokov. Vedia o mne veci, ktoré nevie nikto okrem Hany. Ani Eve a Nataši som nepovedala všetko. Prežili sme spolu časy, keď sme nemali čo jesť a fungovali sme na arašidovom masle. Vedeli sme o všetkých svojich vážnych frajeroch, o Myriaminej sestre, ktorá sa zabila, o Estherinom potrate aj o mojich dlhodobých problémoch s jedlom. Keby som sa nevrátila nazad na Slovensko, keď sme sa my dvaja spoznali a zamilovali sa do seba, ostala by som s nimi a myslím, že by som z Londýna nikdy neodišla.

Ako sme všetky tri sedeli pod tou našou čerešňou a rozprávali sa, zrazu som si spomenula na pocit, ktorý ma premkol, keď som v tlmočníckych slúchadlách prvý raz počula Tvoj hlas. Bol zamatový, nežný a opojný. Zastavilo sa mi srdce aj hlava, ledva som nabehla na druhý odsek. Cez prestávku na mňa kolegovia so smiechom pozerali, že konečne došlo aj na Madam Dokonalú! Tentokrát som sa nepripravila! Lenže ja som bola  pripravená na tlmočenie. Nebola som pripravená na to, že v slúchadlách stretnem svoj osud.

Kde sú tie časy? Kam sa podeli moje profesionálne výzvy, moje výhry, moje sny? Kam sa podela moja kompetentnosť, moja odvaha, moja sebadôvera? Kam som sa podela ja?

V tejto chvíli mi napadlo, že nielen Tvoja mama sa zmenila. Mením sa aj ja. Po tomto víkende cítim, že niekde hlboko vnútri vo mne je niečo inak. Ešte to neviem presne uchopiť, presne pomenovať, ale tektonické dosky sa pohli a pod hladinou mora sa ku brehu ženie vlna.

Dúfam, že si v poriadku, láska, pozdravujem Ťa, kdekoľvek si.

Tvoja drahá manželka

 

Kam sa podeje láska?

Drahý môj manžel!

Kam sa podeje láska, keď tu už nie je? Nad touto otázkou som uvažovala včera celý večer. Vlastne nad ňou uvažujem celý čas, čo sa medzi nami deje táto kríza AKA neviešpochopiťžejekoniec. Ešte stále som nenašla odpoveď. Veď niekedy ani neviem, kedy sa nad tým celým poriadne zamyslieť a nemusieť pri tom každých 10 minút niečo riešiť. Aj toto som Ti chcela napísať už včera, ale zaspala som. Včera bol dlhý deň, chalani mali po škole nemčinu a potom tenis. Prišla som s nimi domov tesne pred šiestou a spolu s úlohami, sprchou a večerou sa mi podarilo ich dostať do postele až o deviatej večer. Viem, že nemáš rád, keď sa flákajú. Viem, že keď chodia neskoro spať, ráno nechcú vstávať do školy, a sama seba sa potom pýtam, ako ich chcem naučiť systému a disciplíne, ale fakt sa to nijako nedalo stihnúť skôr, ak som ich nechcela hnať a ukladať spať vystresovaných a s plačom.

S pocitom cirkusového krotiteľa levov po trojhodinovom vystúpení v manéži som potom nabehla do kuchyne a kúpeľní, naplnila som práčku na nočné pranie, nachystala veci na ráno a bola skoro polnoc. Ledva som sa doplazila do postele a, ako hovorí Zuza, odpadla som “ako kabela na plážové lehátko”.

Mimochodom, Zuza. Prišla včera ráno aj s dvojčatami, že ich nemá kde nechať a potrebuje ísť na chvíľu do banky a povybavovať nejaké veci. Chystajú sa vraj s Vilom načas odísť do Karibiku. Nakoniec samozrejme prišla o dvanástej, lebo v Eurovei stretla dve kamošky, ktorým nutne potrebovala vysvetliť dôležité veci týkajúce sa toho Vilovho spackaného prípadu. Lebo ony to zase posunú ďalej iným dôležitým ľuďom“. Samozrejme, vysvetlila to aj mne. Vraj to vôbec nebolo tak, že Vilo niečo podcenil a pokašľal. Jednoducho to na neho celé našili dvaja kolegovia, ktorí tiež ašpirujú na to čoskoro voľné partnerské miesto. Očiernili ho, aby ho vyšachovali z líderskej pozície. Lebo veď všetci vieme, že inak je Vilo “absolútne ideálny kandidát, špičkový expert, ktorý v oblasti transakčného práva nemá u nás konkurenciu”. Úprimne povedané, mne je to úplne jedno. Môj problém bol, že kým ona vykonávala PR služby svojmu manželovi, ja som tu mala celé dopoludnie dve jeden a pol ročné deti, ktorých hranice sú asi také jasné ako tie medzi Indiou a Pakistanom. Z plánu dokončiť preklad, ktorý mám zajtra odovzdať, zišlo, a tak budem musieť všetko dorábať dnes. To ale znamená, že dnes nemôžem ísť na balet. Viem, nie je to podstatné a neveľmi Ťa to zaujíma, vlastne viem, že vôbec, ale tá hodina je jediný čas, kedy mám pocit, že žijem iba sama pre seba. Neveril by si, koľko sa tam s pani Ninou nasmejem! Pokúsim sa aspoň vybehnúť večer na 20 minút okysličiť mozog. Dnes majú deti poobede voľno, dám ich spať skôr.

Musím končiť, už aj tak píšem pridlho. Vidíš, a zase sme pri tom istom – položím otázku a nemám kedy nájsť odpoveď.

Kam sa podeje láska? Rozdrobí sa v denných maličkostiach? Dá sa po nociach pozbierať? A drobí sa láska aj v Karibiku? Alebo sa to deje iba nám?

Dúfam, že sa máš dobre. Opatruj sa mi!

 Tvoja drahá manželka

Liek proti úzkosti

Drahý môj manžel!

Práve som sa vrátila od svojho terapeuta. Od toho, ktorého Ty eufemisticky voláš cvokár, keď sa ma pýtaš, či už mi konečne niekto predpísal lexaurin. Navrhol mi, že by som si mala v rámci terapie začať písať denník. Vraj sa tak budem lepšie vyrovnávať s touto situáciou, ktorú ja volám kríza a ty neviešpochopiťžejejednoduchokoniec!?.

Denník som si písala naposledy pred 25 rokmi, v siedmej triede, keď som sa nešťastne zamilovala do Tóna z 8.B. Tóno bol vysoký, tmavovlasý a strašne krásny. Bohužiaľ, mňa považoval za otravu a jeho písomný odkaz „Zalez do hrobu, magore!“ mi v tej dobe na šťastí a dievčenskom sebavedomí nijako nepridal. Považujem preto za pomerne symbolické, že sa k písaniu denníka vraciam po rokoch práve v situácii, kedy sú moje city znovu opätované relatívne rovnakým spôsobom.

Premýšľala som, že si denník budem písať vždy, keď sa budem potrebovať ukľudniť, lebo ako hovoríš, moja pridrbaná hystéria snaha udržať neudržateľné nikomu nepomáhajú. Problém je, že podľa Tvojich vyjadrení by to znamenalo, že by som sa mala písaniu venovať zhruba niekoľko hodín denne. To je trochu problém, vzhľadom na to, že si opäť niekde na cestách, počas ktorých musíš spoznávať svet a samého seba, keďže si konečne nabral odvahu na to, aby si žil a nielen prežívalnerobil ako debil do roztrhania tela pre ľudí, ktorí si to aj tak nevážia. Obávam sa, že naše dve malé deti by to samé bez nás oboch asi nezvládli. Teda, ako hovoríš, už také malé nie sú, hoci ja by som ich veľkými rozhodne nenazvala. Predsa len, keď si Viktor dáva ráno školskú tašku, vyzerá s ňou na prváka strašne drobný. A nechápem, ako je možné, že tretiakom dávajú nosiť toľko kníh. Aj keď Leovi to zjavne nevadí, lebo ako pyšne vyhlasuje, „preto sa volám Leo, lebo všetko zvládnem“.

Takže som sa rozhodla, že tieto denníkové zápisky budem písať tak často, ako to len bude možné, ale až keď budú deti v posteli, kuchyňa čistá a neboj sa, dbám aj na to, aby bolo opraté, ožehlené a umyjem aj dlážky.

Zatiaľ je to odo mňa všetko. Dávaj si na seba pozor a dúfam, že sa máš dobre, kdekoľvek teraz si.

Tvoja drahá manželka

P. S. Môj terapeut mi síce lexaurin nepredpísal, ale mám pre istotu pár tabletiek v kabelke. Nanútila mi ich Hana, keď sa jej minule zdalo, že som schudla viac, ako je zdravé. Vraj si mám dať, „keby mi bolo treba“. Neviem prečo mám taký pocit, že by ich teraz bolo treba viac Tebe, zlatko. Asi ešte stále myslím viac na Tvoje dobro, než na to svoje. Ale nevadí, vraj to raz prejde! Pa!

Kto nerobí chyby, nežije. — Joan Collins